O STRATÉGII VSEOBECNE

Ceha slovaca

ALTE DOCUMENTE

Bubák v satní skříni

Stopařův průvodce po Galaxii

KONCENTRAČNÍ TÁBORY 21

Pomerová analýza:

Zkousky

VELMI MRAZIVÉ VÁNOCE

Zalm 149, op. 79

Vyuzití veřejné telefonní sítě

Pozdně gotická kuse

Klíčník

Doc. Ing. Jiří SILHA, PhD.

Institút strategických stúdií

Centra kariérneho rozvoja

Národnej akadémie obrany

marsala Andreja Hadika v Liptovskom Mikulási

O STRATÉGII VSEOBECNE

Cieľom tejto stúdie je predovsetkým iniciovať a rozprúdiť diskusiu o stave teórie a praxe vojenského umenia v ozbrojených silách Slovenskej republiky (ďalej len "OS SR"). V neposlednom rade tiez poukázať na krízu celej vojenskej vedy s dôrazom na stratégiu, operačné umenie a taktiku. Táto kríza sa nedotýka iba oblasti terminológie, ale predovsetkým obsahu vojenského umenia (vojnového umenia, umenia vojny - Art of War?). Takisto sleduje potrebu poskytnúť kurzistom pomoc v oblasti literatúry. Autor povazuje túto prácu za začiatok trilógie a predpokladá pokračovanie stúdií i v oblasti operačného umenia a taktiky. Väčsia časť literatúry, ako zdroj tejto práce, bola v angličtine, preto je tu istá moznosť nepresných, nie dokonalých prekladov, ale zmysel textov bol zachovaný.

ÚVOD

Vďaka vstupu Slovenskej republiky do NATO majú príslusníci OS SR väčsiu moznosť vstupovať do priestoru vojenského umenia v aliančnom rozmere i v národných prostrediach jednotlivých členských krajín. Moznosť skúmať, porovnávať, ale aj kritizovať, vyvoláva otázku, ako je to so stavom vojenskej vedy a vojenského umenia u nás. Uz prvá nejasnosť nastáva pri analýze pojmu "vojenské umenie". Je to skutočne ekvivalent alebo preklad podstaty pojmu tak, ako ho predstavujú klasici Sun Tzu, Carl von Clausewitz, Antonie H. Jomini, John F.C. Fuller alebo Liddell B.H. Hart? Je to ekvivalent pojmu "The Art of War"? Asi nie.

Z pohľadu bezného uzívateľa vojenskej terminológie je tento spor relatívne bezvýznamný, ale z pohľadu vedy a vývoja teórie je to veľmi podstatný a závazný problém.

Do diskusie ostáva i základný predmet skúmania tak, ako bol definovaný v nedávnej minulosti v názvoslovnej norme (1):

Vojenské umenie: Základná, podstatná a najdôlezitejsia súčasť vojenskej vedy. Je teóriou a praxou prípravy a vedenia ozbrojeného zápasu na zemi, na mori, vo vzduchu i v kozmickom priestore. Zaoberá sa poznaním zákonov a zákonitostí, charakteru, princípov (zásad) a spôsobov organizácie prípravy a vedení ozbrojeného zápasu a jeho vsestranným zabezpečením ako celku.

Okrem archaických výrazov z dielne V. I. Lenina, ako napríklad "ozbrojený zápas", je potrebné vydiskutovať i obsah tejto definície. Z vseobecného hľadiska je takisto vhodné diskutovať o aktuálnosti klasického sovietskeho delenia vojenského umenia tak, ako je to na obrázku 1.

Obrázok 1 - Sovietsky model vojenského umenia

Samozrejme, je potrebné si priznať, ze nie vsetko z minulých teórií, alebo z "východu" vseobecne, bolo zlé, nefunkčné a nevedecké. Ostatne otvorený návrat teórie USA i jednotlivých aliančných krajín k operačnému umeniu (aj keď v úplne inej rovine) je toho dôkazom.

Veľmi zaujímavá definícia vojenského umenia sa objavuje i v nasom domácom prostredí. Vojenský terminologický slovník (2) hovorí:

Vojenské umenie - základná a najdôlezitejsia súčasť vojenskej vedy. Zaoberá sa skúmaním zákonitostí o spôsobe vedenia boja, operácie a vojny ako celku. Zahŕňa stratégiu, operačné umenie a taktiku (Military Art).

Skutočnosť, ze je potrebné skúmať podstatu vojny i vsetko čo s ňou súvisí, si uvedomujeme vsetci bez rozdielu príslusnosti ku koalíciám alebo národným podmienkam. Rozvoj, ale i samotná existencia vojenskej vedy ako takej, predpokladá i existenciu pojmového aparátu, ktorý sa rozvíja v závislosti na miere poznania, v tej či onej etape vývoja. Skúmanie vojnového umenia, umenia vojny alebo vojenského umenia je základným predpokladom jeho rozvoja. Klasik Sun Tzu v svojej dominantnej práci prelozenej do slovenčiny Petrom Svecom (3) a Janou Benickou (4) hovorí:

Vojna je pre stát veľkou zálezitosťou - je to miesto zivota a smrti, je cestou k prezitiu či záhube. A preto ju treba skúmať (4).

Obidvaja autori v svojich prekladoch pouzili výraz "vojenské umenie" (je to náhoda?). Klasický preklad diela do anglič 19119f519t ;tiny (5) vsak pouzíva slovné spojenie "The Art of War", ktoré určite nie je ekvivalentom násho "vojenského umenia".

Podobná a málo jasná situácia sa "odohráva" i v oblasti výkladu obsahu pojmu "stratégia". Ak odhliadneme od toho najsirsieho obsahu, alebo definície vseobecnej stratégie, ponúka nám dokument (2) tri základné definície ako zdroj, základ diskusie na tému, čo je to stratégia. Stratégia je:

a) Veda o pouzití ozbrojených síl státu alebo aliancie na dosiahnutie politických cieľov pouzitím sily alebo jej hrozbou.

Autorský tím uvádza ako zdroj americký manuál s označením FM 100-5 Operations (6). Nástupca tohto dokumentu, Doktrína pozemných síl USA FM 3-0 Operations (7) túto definíciu upravuje do podoby dnesného aliančného výkladu (alebo naopak?).

Stratégia je umenie a veda pre výstavbu a pouzitie ozbrojených síl a ďalsích nástrojov státnej sily a na ich zladenie pri zabezpečení dosiahnutia národných alebo medzinárodných cieľov.

b) Súčasť vojenského umenia, ktorá objektívne skúma zákonitosti vojnových ťazení a strategických operácií. Je nadriadená operačnému umeniu a taktike.

c) Umenie pouziť vojenskú silu na dosiahnutie cieľov, ktoré boli stanovené politikou. Umenie viesť vojnu, veľké vojenské operácie.

Táto malá ukázka naznačuje, alebo potvrdzuje, potrebu zaoberať sa problematikou obsahu pojmu "stratégia" dôkladnejsie.

1 ÚROVNE VOJNY A STRATÉGIA

Dnes, ak chceme a potrebujeme skúmať celé alebo časť spektra pôsobnosti stratégie, je nutné priblíziť si úrovne vojny. Na týchto úrovniach bude jednoduchsie pochopiť väzby, pravdepodobne nové, medzi stratégiou, operačným umením a taktikou.

Doktrinálne prostredie OS SR

Ako prvý príklad môze poslúziť nase doktrinálne prostredie, a to konkrétne Doktrína OS SR (8), ktorá uvádza styri úrovne vedenia vojny: politicko-strategickú, vojensko-strategickú, operačnú a taktickú. Doktrína vsak nehovorí, akými pravidlami sa vedenie jednotlivých úrovní vojny riadi. Dôsledným stúdiom sa dá vyvodiť záver, ze politicko-strategická úroveň má vzťah k bezpečnostnej stratégii a vojensko-strategická k vojenskej stratégii. Logicky potom operačnú úroveň riadi operačné umenie a taktickú taktika. Ale v skutočnosti nie je vsetko takto jednoduché.

Aliančný prístup k úrovniam vojny a operácií

Ako druhý príklad môze poslúziť doktrinálne prostredie NATO, kde dominantný dokument strategickej úrovne vedenia vojny SC 99 The Alliance´s Strategic Concept (9) problematiku úrovní vojny vôbec neriesi. Zaujímavým postrehom je opustenie pojmu "vojenská stratégia" tak, ako ju NATO prezentovalo v minulosti. Vrcholný doktrinálny dokument AJP-01 (B) Allied Joint Doctrine (10) riesi úrovne vojenských operácií a čiastočne sťazuje seriózny výskum v tejto oblasti. Napriek tomuto konstatovaniu je potrebné si pre priblízenie celkovej filozofie dokumentu prezentovať jednotlivé úrovne tak, ako ukazuje obrázok 2.

Operácie aliančných spoločných síl sú zamerané, plánované a realizované na troch úrovniach. Usmerňované a orientované sú na vojensko-strategickej úrovni, plánované a realizované na operačnej a taktickej úrovni. Akcie sú definované na základe ich účinkov ako vojensko-strategické, operačné a taktické alebo, ako prispievajú k naplneniu cieľov. Jednotlivé úrovne nie sú presne ohraničené ani určené úrovňou velenia, veľkosťou jednotky, prostriedkami ani typom ozbrojených síl alebo ich častí (10).

Úrovne vojny

Obrázok 2 - Úrovne vojenských operácií (10)

Z hľadiska správneho posúdenia prostredia NATO je mozné podrobiť výskumu ďalsí dokument z vrcholnej doktrinálnej úrovne, a to AJP-3 Allied Joint Operations (11). Tento dokument je označovaný ako jeden z deviatich kľúčových. Doktrína definuje a specifikuje klasické tri úrovne vojny - strategickú, operačnú a taktickú. Je zaujímavé, ze tak frekventovaný výraz ako "vojenská stratégia" bol v celom texte pouzitý iba tri razy a výraz "úrovne vojenských operácií" ani raz.

Britské strategické prostredie

Ďalsím významným zdrojom informácií môze byť britský dominantný doktrinálny dokument Design for Military Operations - The British Military Doctrine (12). Doktrína priblizuje tri základné úrovne vojny s pripomienkou, ze tieto úrovne môzeme z terminologického pohľadu pomenovať tak, ako je zvykom vo Veľkej Británii alebo v aliančnom prostredí. Pri tejto poznámke sa znova vynára problematika "zabudnutého" výrazu (pojmu) "Grand Strategy" teda veľká stratégia. Britské prostredie prezentuje styri úrovne vojny. Za prvú povazuje úroveň veľkej stratégie (Grand Strategy), za druhú úroveň vojenskej stratégie (vojensko-strategickú - Military Strategy). Nasledujúce sú uz klasické - operačná a taktická úroveň.

Veľkú stratégiu definuje toto prostredie ako vyuzitie národných (státnych) prostriedkov (zdrojov) na dosiahnutie politických cieľov. Vojenská stratégia je charakterizovaná ako vyuzitie vojenských prostriedkov na dosiahnutie vojenských aspektov (cieľov) veľkej stratégie. V celom britskom prostredí je mozné vycítiť isté zmeny v poňatí týchto úrovní.

a) b)

Strategická

úroveň

Taktická

úroveň

Obrázok 3 - Zhustenie úrovní vojny (13)

Úrovne vojny vo francúzskej stratégii

Pri skúmaní európskeho strategického prostredia je zaujímavé zistenie, ze i francúzska vojenská teória cíti zmeny na jednotlivých úrovniach vedenia vojny i vojenských operácií. V klasickom diele "Traité de Stratégie" (14) je akási kompresia úrovní vedenia vojny a operácií vyjadrená takto:

a) Strategická b) Strategická

Operačná Operačná

Taktická Taktická

Model 1. svetovej vojny Model "blitzkrieg"

c) d)

Strategická Strategická-S

S+O S+O

Operačná Operačná Operačná-O O Operačná-O

O+T O+T

Taktická Taktická-T

Golfský model Model RMA

Poznámka: RMA = The Revolution in Military Affairs

Obrázok 4 - Úrovne vojny (14)

1.5 Americký prístup

V americkom prostredí je relatívne jednoduché nájsť vysvetlenie problematiky stratégie ako komplexu. Na styroch národných publikáciách je mozné demonstrovať príklad prístupu k tejto problematike a filozofiu tohto vojenského prostredia.

Ako prvý príklad môze poslúziť Doktrína pozemných síl (Army) FM 100-5 Operations (6), ktorá veľmi nesmelo a neisto "vysvetľuje", ze detailná definícia riadenia alebo usmerňovania národnej stratégie (National Strategy), ktorá je odvodená od národnej bezpečnostnej politiky, nie je jej cieľom. Národnú stratégiu ale povazuje za základ vsetkých operácií.

Ďalej doktrína specifikuje úroveň vojny ako strategickú, operačnú a taktickú. Zaujímavé je konstatovanie, ze USA pristupujú k svojim záväzkom prostredníctvom práve národnej bezpečnostnej stratégie. Národná bezpečnostná politika stanovuje strategické zámery a ciele. Vojenská stratégia (Military Strategy) je potom odvodená od národnej bezpečnostnej stratégie.

Druhým, nemenej závazným dokumentom, môze byť Joint Pub 3-0 Doctrine for Joint Operations (15). Pojmy národná bezpečnostná stratégia, národná vojenská stratégia a predovsetkým ich vzťah je mozné blizsie pochopiť z obrázku 5.

Obrázok 5 - Riadenie národnej stratégie (15)

Pozoruhodné sú i definície obidvoch základných kategórií pojmov, ako sú národná bezpečnostná a národná vojenská stratégia (15).

Obidve stratégie majú v americkom prostredí zauzívané skratky: National Security Strategy - NSS a National Military Strategy - NMS.

Národná bezpečnostná stratégia

(National Security Strategy)

je umenie a veda rozvoja, pouzitia a koordinácie prostriedkov národnej sily (diplomatických, ekonomických, vojenských a informačných) na dosiahnutie cieľov, ktoré prispievajú k národnej bezpečnosti tiez nazývaná národná stratégia alebo veľká (Grand) stratégia.

Národná vojenská stratégia

(National Military Strategy)

je umenie a veda rozdeliť a pouziť vojenskú silu na dosiahnutie národných cieľov v dobe mieru i vo vojne.

Zaujímavé je i stúdium dokumentu námornej pechoty s názvom "Campaigning" (16), ktorý sa zaoberá sirokou problematikou ťazení alebo kampaní. Pre poriadok uz v úvodnej kapitole charakterizuje základné pojmy ako stratégia, taktika, operácie, strategicko-operačné a takticko-operačné súvislosti, vzájomná závislosť úrovní vojny, ťazenia, bitky a boje.

Dokument sa zaoberá odkazom takých velikánov ako bol Antonie H. Jomini a Carl von Clausewitz. Vzhľadom k tomu, ze sa práca zaoberá predovsetkým ťazeniami, pouzil autorský tím na obhajobu týchto aktivít citát A. H. Jominiho:

"Bitky boli povazované niektorými autormi za hlavné a rozhodujúce črty vojny. Toto tvrdenie nie je tak celkom pravda, rovnako ako nie je pravda, ze armády môzu byť zničené strategickými operáciami bez existencie riadnych bitiek alebo sledom bezvýznamných udalostí".

Tento názor, toto myslenie, v mnohých rovinách oponenta učenia Carl von Clausewitza A. H. Jominiho naznačuje istý odklon od teórie vplyvu jednej rozhodujúcej bitky na konečný cieľ vojny. Antonie H. Jomini cítil v 19. storočí, ze podstatný je vzťah medzi taktikou a stratégiou a logicky medzi bitkami a ťazeniami. Je sympatické, ze americká námorná pechota sa takto dôkladne zaoberá teóriou umenia vojny.

Akceptovateľné je tvrdenie, ze vojna vyrastá z politického konfliktu a je vlastne jeho dôsledkom (Clausewitz?). Práve preto asi musí platiť pravidlo, ze práve politické názory a postoje určujú ciele pre stratégiu kazdého aktéra a ze tieto postoje riadia vsetky stránky vojny.

Národná stratégia je chápaná ako umenie a veda výstavby a pouzitia politickej, ekonomickej a informačnej sily státu spoločne s ozbrojenými silami počas mieru i vo vojne na dosiahnutie národných cieľov. Vojenská stratégia je v súlade s týmto názorom chápaná ako umenie a veda pouzitia ozbrojených síl krajiny na dosiahnutie národných cieľov pouzitím sily alebo jej hrozbou. Je iba logickým záverom, ze vojenská stratégia musí byť podriadená národnej a musí byť koordinovaná prostredníctvom nevojenských prostriedkov státnej moci.

Posledným skúmaným zdrojom z tohto prostredia je nástupca FM 100-5 Operations (6), uz spomenutá nová Doktrína pozemných síl USA FM 3-0 Operations (7). Klasické usporiadanie úrovní vojny na strategickú, operačnú a taktickú asi prezrádza zdroj tejto teórie pre nase i aliančné prostredie, ale v záujme priblizovania sa teórii vedenia vojny je to asi v poriadku. Strategická úroveň vojny je potom tá úroveň, na ktorej jedna krajina, alebo jedna z krajín, určuje národné alebo viacnárodné bezpečnostné ciele, smerovanie, vývoj a spôsob pouzitia státnej sily na dosiahnutie týchto cieľov. Stratégia je identifikovaná ako (7):

Umenie a veda rozvoja a pouzitia ozbrojených síl a ďalsích nástrojov státnej moci synchronizovane s cieľom dosiahnuť národných alebo medzinárodných cieľov.

Ucelený pohľad na celú filozofiu chápania jednotlivých úrovní vojny je vyjadrený na obrázku 6. Prechod jednotlivých úrovní vedenia vojny je predovsetkým na rozhraní strategickej a operačnej vyjadrený tak, ze je evidentné, ze prechod od jednej úrovne k ďalsej nemôze byť striktne určený niečím iným ako úlohou, cieľom. Pozorný čitateľ asi presne neodpovie na otázku, či operácia Pústna búrka je chápaná z úrovne strategickej alebo operačnej. Bolo to strategické ťazenie?

Klasická stratégia (mozno vhodnejsie vojenská stratégia), je disciplína vojenského umenia (mozno vhodnejsie vojnového umenia alebo umenia vojny). Ako uz bolo konstatované, termín vojenské umenie nie je vzdy totozný svojím obsahom s teoretickým prostredím nasich koaličných partnerov. Klasický výraz z angličtiny "Art of War" nemá v nasom prostredí ekvivalentný preklad a asi skutočne vystihuje "umenie generálov".

Na diskusiu je, ktorých velikánov tejto teórie spomenúť pri rekapitulácii niektorých fragmentov klasického učenia. Sun Tzu, Carl von Clausewitz, Antonie H. Jomini, Moltke alebo Liddell B. H. Hart predstavujú moznú vzorku, zdroj inspirácie pre vsetkých, ktorým stúdium klasikov napomôze hlbsie vniknúť do "záhad" umenia generálov, vodcov a veliteľov.

"Stovky víťazstiev v stovkách bitiek - to nie je vrchol umenia. Poraziť nepriateľa bez boja - to je vrchol umenia." (Sun Tzu)

Veľa historikov diskutuje o základnej otázke, či zil muz menom Sun Tzu alebo nie? Čínsky historik Ssu-ma vyhlásil, ze Sun Tzu sa narodil v státe Ch´i a stal sa generálom kráľa Wu v období "Jarného" a "Jesenného" obdobia Číny (asi 722-481 pred. n. l.). Historik tvrdí, ze Sun Tzu pre tohto kráľa vybojoval veľké víťazstvá a práve v tejto dobe napísal najznámejsie klasické vojenské dielo "Umenie vojny" (v prekladoch the Art of War).

Ďalsí historici sú presvedčení, na základe stúdia charakteristických rysov vojen v tomto diele, ze kniha vznikala v dobe existencie "bojujúcich státov" (asi 403-221 pred n. l.). Pre nasu obrannú komunitu je najpodstatnejsie konstatovanie, ze pravdepodobne, s výnimkou práce Carl von Clausewitza, dnes neexistuje ucelenejsie dielo v oblasti stratégie. Potesujúce je, ze v nasich podmienkach je relatívny dostatok prekladov tohto klasického diela. Najznámejsím nasím prekladom do slovenčiny je práca Petra Sveca "Sun Tzu - zakladateľ manévrového vojnového umenia" (3), ktorý je doplnený i komentárom autora po vzore západných autorov. Z hľadiska filozofického je veľmi zaujímavý preklad Jany Benickej z čínstiny, teda originálneho jazyka autora. Dielko sa volá "Majster Sun" (4). Nedá sa nespomenúť aj klasický preklad do angličtiny z dielne Samuela B. Griffita "Sun Tzu -The Art of War" (5).

Na vsetkých úrovniach sa polemizuje o platnosti, aktuálnosti teórie majstra na prahu XXI. storočia. Moznou odpoveďou je nové vydanie knihy Marka McNeillyho "Sun Tzu a umenie viesť modernú vojnu" (Sun Tzu and the Art of modern Warfare) (17), keď do jej záveru zaradil novú 8. kapitolu s názvom "The War on Terrorism".

Stúdium a analýza, nie rozsiahleho diela Sun Tzu o 13 kapitolách, potvrdzuje vseobecný názor, ze nás systém vzdelávania a výcviku takmer absolútne zabudol na efektívnu aplikáciu dejín, vojenskej klasickej literatúry a vojenskej histórie. Mozné je tiez diskutovať o kvalite jednotlivých prekladov, samozrejme iba z pohľadu odbornej roviny. Uz preklad Art of War ako vojenské umenie bol spomenutý v úvode tejto stúdie. Pre dokreslenie situácie by bolo vhodné uviesť niektoré spojenia so slovíčkom Art - umenie a of - koho, čoho:

Pred krátkym nahliadnutím do tohto klasického diela je potrebné na príklade prekladov jednotlivých kapitol porovnať osobitné prístupy autorov (tabuľka 1).

Tabuľka 1 - Rôzny preklad názvov kapitol diela Sun Tzu

Ak ostaneme u klasického poňatia pojmu stratégie ako "umenia generálov", je dielo tohto velikána skutočne zdrojom múdrosti a návodom pre vsetkých vodcov, vojvodcov i dnesných veliteľov na vsetkých úrovniach. Dáva aj dnes odpoveď na jednoduchú ale súhrnnú otázku "AKO?".

Keď piloti koaličných síl leteli nad tankami, obrnenými transportérmi a nákladiakmi chrlili smerom dole oheň a dym. Cesta z Kuvajt City, neskôr známa ako diaľnica smrti, bola upchatá prchajúcimi irackými vojakmi ... Táto dramatická scéna symbolizuje porázku v minulosti triumfálnej irackej armády. V priebehu menej ako sto hodín pozemnej operácie Pústna búrka bol jej koniec, vsetky sily boli zničené, vzdali sa alebo boli obkľúčené. Jednou z kľúčových príčin prekvapivého úspechu bolo pouzitie koaličnej stratégie celé stáročia známej a popísanej v práci Umenie vojny, ktorej autorom je staroveký čínsky generál Sun Tzu.

Toľko o potrebe aj dnes diskutovať o tom, či je potrebné studovať toto dielo alebo povazovať učenie klasika za prekonané. Faktom je, ze v "surovej" podobe svojej doby je zlozité hľadať podobnosti či paralely so súčasnosťou. Zlozité je i nájsť podobnosť s dnesným spôsobom vedenia vojny. Existuje vsak veľa, viac či menej, úspesných snáh a príkladov priblíziť učenie minulosti slovníku dnesných dní. Obrázok 7 ukazuje moznú transformáciu princípov formulovaných v minulosti (asi 500 rokov pred n. l.) do súčasných dní (Sun Tzu and the Art of Modern Warfare) (17).

Uz v prvej kapitole svojho diela hovorí Majster Sun o potrebe skúmať vojnu, alebo je to tak, ako je uvedené v úvode, ze pre kazdý stát je to veľkou zálezitosťou, miestom zivota a smrti a cestou k prezitiu a záhube. Toto opakované tvrdenie je asi platné i v súčasnosti. Sun Tzu pri hľadaní podstaty stratégie a príprave plánu nabáda skúmať a porovnávať päť činitelov:

Veľmi poučná je i charakteristika vlastností generála, ktorý by mal byť múdry, ľudský, odvázny, mal by vzbudzovať respekt a spravodlivo udeľovať odmeny a tresty. Z pohľadu dnesných operácií Sun Tzu odporúča za hlavný cieľ ťazenia si vytýčiť rýchle víťazstvo. Zdĺhavá vojna, podľa autora, vsestranne vyčerpáva (pozri Napoleon, Hitler a ich snaha o Moskvu). Majster Sun varuje pred zásobovaním armád na vzdialených bojiskách.

Najvyssím umením, podľa Sun Tzu, pri vedení vojny je poraziť nepriateľa svojou dômyselnosťou. Sun Tzu je presvedčený, ze platí (4):

Poznaj nepriateľa a poznaj seba. Tak vyhrás sto bitiek a nebudes porazený. Ak nepoznás nepriateľa, ale poznás seba, raz vyhrás a raz budes porazený. Ak nepoznás ani nepriateľa, ani seba, určite prehrás kazdú bitku.

Stará pravda o sile obrany a výnimočnosti útoku je potvrdená slovami: "... nebyť porazený, to je vec obrany. Môcť zvíťaziť, to je vec útoku ...". Podobným spôsobom je mozné analyzovať vsetkých 13 kapitol umenia vojny a nachádzať v nich odkazy pre dnesné, moderné vedenie vojny v centrálne (stredovo) zosieťovanom bojisku. Presné, rýchle akcie na slabiny protivníka bez lineárnych bojových zostáv. Presne to je hľadaná stratégia. Sun Tzu povedal:

Ak divoká voda strháva balvany, je to preto, ze má mohutnú a dobre rozlozenú silu. Keď dravý vták strmhlav zaútočí na svoju obeť a v momente ju roztrhá, je to preto, lebo je rýchly a presný. A preto ten, kto je zbehlý vo vedení vojny, je ako napnutý luk - má jeho silu a energiu a presne a v pravý moment vystrelí.

Dielo Majstra Sun je napriek veľmi dlhej dobe, ktorá uplynula od jeho zostavenia (asi 2 500 rokov), obrovským zdrojom inspirácie pre celú súčasnú i budúcu vojenskú i civilnú obrannú komunitu (civilnú okrem iného preto, ze existuje i literatúra stratégie s názvom "Sun Tzu and the Art of Business" od M. McNeillyho). V snahe udrzať krok s vývojom svetového vojnového umenia je potrebné intenzívne pracovať s odkazom klasikov. Pracovať minimálne ako spomenutý McNeilly, ktorý v svojom novom vydaní práce Sun Tzu and Art of Modern Warfare (17) mal odvahu zaradiť práve kapitolu o vzťahu teórie Majstra Sun s terorizmom. Hovorí o 11. septembri 2001 a o pravidlách, ktoré teroristi respektovali i o pravidlách, ktoré americké bezpečnostné sluzby zanedbali. Napríklad Sun Tzu hovorí: "Ak je nepriateľ jednotný - rozdeľ ho". Dnes vsetci vieme, ze je potrebné celú teroristickú sieť narusiť a rozdeliť, oddeliť ju od finančných zdrojov a od podpory. Jednoducho "dýchať" im na chrbát. Bohuziaľ, vzťah nasej spoločnosti k odkazu tohto velikána je prezentovaný iba prácou nadsencov a problematika nie je koncepčne zapracovaná do studijnej dokumentácie kurzov.

Zdá sa, ze otázky v poznámkach prekladu Jany Benickej (4) od Dr. Michala Svetlíka typu: Prečo nezadávať studentom témy diplomových prác orientované na aplikáciu Sunových myslienok do ich vedného odboru? Prečo nevyuziť studentskú vedeckú činnosť na prácu s odkazom Majstra Sun? Prečo neorientovať nasich budúcich doktorandov na rozpoznávanie myslienok tohto diela? Prečo nezaradiť stúdium tohto diela do prípravy nasich budúcich generálov? ... nebudú v najblizsej dobe zodpovedané.

Pri hľadaní odpovedí na problematiku v oblasti stratégie alebo vojenskej stratégie je nemozné obísť osobnosť Carl von Clausewitza. Carl Philipp Gottfied von Clausewitz sa narodil 1. júna 1780 v Burgu u Magdeburgu a zomrel 16. novembra 1831 v Breslau (dnes Wroclaw). Tento pruský vojak a intelektuál zil v dobe poznamenanej francúzskou revolúciou, v ktorej teoretici významnou mierou ovplyvňovali umenie vojny. Clausewitz v svojej bohatej vojenskej kariére intenzívne získaval podklady. Závery si ukladal vo forme poznámok. Zúčastnil sa napoleonských vojen na strane ruského cára (1812-1815) a v reorganizovanej pruskej armáde sa stal i jej náčelníkom generálneho stábu (od roku 1815). Pestrá je i jeho "vojensko-pedagogická" činnosť. V rokoch 1810-1812 prednásal vojenskú stratégiu a taktiku na Allgemeine Kriegsschule, kde sa v roku 1818 vrátil ako jej riaditeľ.

Najslávnejsie ucelené teoretické dielo z oblasti vojenskej stratégie je jeho práca "O vojne" (Vom Kriege) (18). Nasej odbornej i laickej verejnosti je toto dielo k dispozícii v podobe najznámejsieho anglického prekladu dvojice uznávaných odborníkov M. Howarda a P. Pareta "On War" (19), alebo II. vydania prekladu Z. Sekala v čestine s názvom "O válce" (20).

Táto práca ovplyvnila celé generácie vojakov a jej znalosť patrila k základnému vzdelaniu vyssích dôstojníkov. Touto teóriou sa riadili mnohé generálne stáby pri výstavbe a pouzití ozbrojených síl. Teória v istej etape nadobudla obludnej podoby dogmy. Carl von Clausewitz mal a má veľa zdatných ziakov, následníkov. Ako príklad realizácie jeho učenia môze poslúziť osoba Helmutha von Moltkeho starsieho, ktorý v príprave operácií proti Rakúsku (1886) i Francúzsku (1870-1871) vyuzil celý teoretický potenciál Clausewitzovej práce. Víťazstvá v týchto vojnách, ukázkové vojenské operácie i jednotlivé bojové akcie potvrdili správnosť teórie a výrazne posilnili Clausewitzovo postavenie vo vedeckom prostredí. Túto teóriu ďalej vyuzívali i generálne stáby obidvoch koalícií v priebehu prvej svetovej vojny (predovsetkým náčelník nemeckého generálneho stábu Schlieffen). K usilovným studentom práce patrili i významní velitelia spojencov v druhej svetovej vojne i sám Stalin. Zdatným obdivovateľom diela bol i otec partizánskeho spôsobu vedenia vojny Mao Ce Tung.

Pre potrebu nasej snahy nájsť obsah stratégie je ospravedlniteľné obídenie rozboru príčin vojen a ich charakteristika s výnimkou klasických formulácií, ako napríklad:

Ako vidí Clausewitz stratégiu a ako túto teóriu chápeme dnes? Platia rovnaké závery pre pouziteľnosť tohto učenia pre vojny XXI. storočia tak, ako v prípade učenia Majstra Suna? Prečo vsetky doktrinálne dokumenty západných krajín, koaličných i nekoaličných, sú doslova zaplavené citátmi Clausewitza? Toto sú otázky, na ktoré sa nedá odpovedať bez dostatočného priestoru na argumenty.

V druhej časti (knihe) svoje práce s názvom "O teórii vojny" autor naznačuje obrysy stratégie a jej podstaty. Clausewitz hovorí, ze vojna, vo svojom vlastnom význame, je bojová činnosť. Vojnové umenie (Art of War) vo vlastnom zmysle bude teda umenie pouzívať v bojovej činnosti dané prostriedky. Toto pouzitie nazýva klasik "vedenie vojny". Z iného pohľadu je vedenie vojny usporiadanie a riadenie bojovej činnosti. Vlastná bojová činnosť sa skladá z veľkého počtu jednotlivých v sebe uzatvorených činností (akcií), ktoré nazývame boje.

Clausewitz tvrdí, ze v priebehu vedenia vojny vznikajú dve odlisné činnosti, jedna organizuje a riadi kazdý jednotlivý boj osobitne, druhá spája tieto boje medzi sebou tak, aby boli v súlade s účelom vojny. Prvú činnosť nazval taktika a druhú stratégia. Na základe týchto tvrdení musí platiť, ze:

Tieto logické vzťahy je mozné vyjadriť pre väčsie priblízenie i graficky tak, ako ukazuje obrázok 8 alebo 9.

Bojovú činnosť chápe Clausewitz ako meranie síl ducha a fyzických síl cez telesné. V ďalsej časti druhej knihy venuje značnú pozornosť rieseniu teórie vedenia vojny. Hovorí, ze z roviny vseobecných úvah o vojne vzniká potreba teórie, akési opory v zásadách a pravidlách. Kritizuje autorov svojej doby, ze sa pokúsajú zamerať na hmotné veci a jednostrannú činnosť. Vo vsetkých teóriách vedenia vojny mu chýba miesto, úloha ducha a vojnový génius. Clausewitz pochopil, ze oveľa jednoduchsie pre mnohých teoretikov je zaoberať sa teóriou taktiky, ktorá má blizsie k hmotnému pouzitiu sily a jej úspechy sú viac hmotné (napríklad dobyté mesto). Zdôrazňuje, ze na druhej strane pôsobenie bojov vnútri tejto taktiky (ktorá ich riadi) obsahuje viac vecí duchovnej povahy. Klasik konstatuje: "... Taktika bude pre teóriu menej obtiazna ako stratégia ...".

BOJOVÁ ČINNOSŤ

Obrázok 8 - Clausewitzov vzťah boja, bojovej činnosti, taktiky a stratégie

Pre hlbsie pochopenie problematiky stratégie z pohľadu Carl von Clausewitza je potrebné priblíziť si i obsah tretej knihy práce "O vojne" s názvom "O stratégii vseobecne". Autor tu charakterizuje akési princípy vedenia vojny a hovorí:

Stratégia je uzitie boja za účelom vojny, musí teda celému vojnovému aktu vytýčiť nejaký cieľ, ktorý je v súlade s účelom tohto aktu, t. j zostavuje vojnový plán a s týmto cieľom je spojený rad činností, ktoré k nemu majú viesť, t. j. zostavuje plány jednotlivých poľných ťazení a v nich stanoví jednotlivé boje ... Stratégia musí vytiahnuť s vojskom do poľa ..., nemôze teda ani na chvíľu prestať pôsobiť na celú túto činnosť.

Za prvky stratégie povazuje Clausewitz prvky mravné, fyzické, matematické, zemepisné a statické.

Obrázok 9 - Politika a vedenie vojny podľa klasika

Z pohľadu klasickej stratégie sú v teórii tohto velikána najfrekventovanejsie tieto výrazy a slovné spojenia (21), ktorými by sme sa mali intenzívne zaoberať:

Teória vojny, ktorú Clausewitz vypracoval a ktorá spočíva vo zovseobecnení praktických skúseností zhromazdených v priebehu dejín, od svojho vzniku ovplyvňovala vývoj vojenskej vedy rovnako ako vojenskú prax. Jej znalosť patrila k obligatórnemu minimu vyssieho vojenského vzdelania a sústavnú pozornosť jej venovali vojenskí teoretici i praktici. Touto teóriou sa riadili generálne stáby pri výstavbe ozbrojených síl, pri výcviku dôstojníckych kádrov a výchove generality, rovnako ako pri vypracovaní vojnových plánov.

Francúzsky generál svajčiarskeho pôvodu sa narodil 6. marca 1779 v Payerne a zomrel 24. marca 1869 v Passy. Jeho prínos pre rozvoj vojenského myslenia spočíval v jeho práci ako vojenského kritika a historika. Celé roky systematicky pracoval na princípoch vedenia vojny a je povazovaný za jedného z najvýznamnejsích zakladateľov nového, moderného vojenského myslenia. Jomini vstúpil do sluzieb revolúcie v roku 1796 a po prvých skúsenostiach, po svojom odchode z Napoleonových sluzieb, napísal roku 1801 pojednanie o ťazeniach Fridricha Veľkého (1712-1786), ktoré vlastne polozilo základy pruskej armády a ovplyvnilo i vznik armád mnohých ďalsích krajín. V roku 1804 vstúpil opätovne do sluzieb Napoleona a ten ho povýsil do hodnosti plukovníka, neskôr na generála. Zúčastnil sa bitiek u Slavkova (1805), Jeny (1806), Eylau (1807) a absolvoval ťazenie do Spanielska (1808). Po druhý raz opustil francúzsku armádu v roku 1813 a vstúpil do sluzieb Ruska. Bol ustanovený do hodnosti generála bez veliteľských právomocí a mal na starosti vojenskú prípravu budúceho cára Alexandra II. V priebehu Krymskej vojny bol poradcom cára. Poznal vsetky Napoleonove bitky a vedel vyuziť tieto skúsenosti takmer majstrovsky.

Z historického hľadiska je jeho osoba spájaná s osobou Carl von Clausewitza, aj keď sa pravdepodobne nikdy nestretli. Predovsetkým majú spoločné rysy v oblasti teórie podstaty vojny a jej zákonitostí. Z pohľadu rôznych vedeckých smerov je Jomini miestami povazovaný za odporcu Clausewitzovej teórie a podľa niektorých zdrojov sú povazovaní za "dvojičky". Čo týchto generálov spájalo? Predovsetkým spoločný záujem o vojenské ťazenia Fridricha Veľkého z historického hľadiska. Obidvaja mali i spoločné osobné skúsenosti z napoleonských vojen. Ďalsím styčným bodom tejto dvojice teoretikov je vzájomná znalosť niektorých svojich prác.

K najvýznamnejsím Jominiho prácam patrí "Precis de l´Art ge Guerre´ (The Art of War) (22), (23). Práca je posudzovaná a analyzovaná takmer denne v sirokej obrannej komunite vojenských mysliteľov a teoretikov súčasnosti. Jej váznosť v svojej dobe je podtrhnutá faktom, ze v priebehu americkej občianskej vojny sa stala rozhodujúcou pre stratégiu a vedenie tejto vojny.

Jomini je presvedčený, ze umenie vojny (vojenské umenie, vojnové umenie) sa vo vseobecnosti skladá, obsahuje stratégiu, veľkú taktiku, logistiku, strojníctvo a taktiku. Týchto päť zloziek povazuje Jomini za "čisté".

Za siestu zlozku, ktorá má vzťah k vojne a ktorá bola do tých čias nepoznaná, povazoval Jomini diplomaciu.

Najpodstatnejsím záverom jeho dominantného diela je povazovaný fakt, ze existujú jednotné a pre vsetky vojnové operácie totozné princípy, ktorých akceptovanie dáva záruky úspesnosti týchto operácií. Podľa veľmi zaujímavej práce súčasnosti od svédskych autorov Smedberga, Rimstranda "The Fundamentals of Battle" (24) Jomini preferoval tieto princípy:

a) Usmerňovanie hlavných síl prostriedkami strategického prepojenia s rozhodujúcim bodom (Decisive Point) vojnovej operácie a súbezne tak, ako je to mozné, prepojenie na nepriateľa bez vlastného obmedzenia.

b) Manévrovanie takým spôsobom, aby iba časť vlastnej hlavnej sily bola zaviazaná nepriateľskou armádou.

c) Zaujatie takej pozície, deň pred bojom, ktorá umozní manéver väčsou časťou nasich síl na taktickej úrovni smerom k rozhodujúcemu bodu bojiska alebo proti nepriateľským pozíciám, ktoré je treba zničiť.

d) Konať tak a takým spôsobom, aby hlavné sily nielen dosiahli rozhodujúci bod, ale tiez aby vstúpili do činnosti energicky a koordinovaným spôsobom v záujme vytvorenia súbezného účinku.

Je zaujímavé, ze na začiatku 19. storočia sa niekto zaoberá účinkami vojenských operácií. Z pohľadu dnesnej snahy čo najrýchlejsie rozvinúť a v praxi zovseobecniť teóriu súbezných operácií zalozených na účinkoch (Effect Based Operations - EBO) je zistenie, ze náznaky nájdeme u Jominiho, dôkazom aktuálnosti jeho učenia.

Fakt, ze si s Carl von Clausewitzom v mnohom oponovali, nás utvrdzuje o potrebe studovať sirokú skálu klasikov, vedieť tieto rozdiely odhaliť a vyuziť pre svoju prax. Táto cesta je pre rozvoj poznania v oblasti stratégie veľmi dôlezitá.

2.4 Helmuth von Moltke

Muz, vojak, vojvodca, ktorý bol a je povazovaný spolu s Napoleonom za strategického génia 19. storočia, sa narodil 26. októbra 1800. Najskôr slúzil ako vojak v Dánsku a neskôr v pruskej armáde (od roku 1822). V roku 1835 odcestoval

sluzobne do Turecka, kde sa podieľal na reforme armády tejto krajiny. Po návrate do Berlína v roku 1840 opätovne pôsobil na rôznych stábnych funkciách, napríklad ako náčelník stábu 4. armádneho zboru. Od roku 1855 bol pobočníkom princa Fridricha Wilhelma neskorsieho cisára Fridricha III. Do najvýznamnejsej funkcie náčelníka generálneho stábu bol vymenovaný v roku 1858. K jeho najväčsím úspechom tohoto obdobia a v tejto pozícii boli porázky Rakúska (1866) a Francúzska (1870-1871).

Helmut von Moltke starsí sa stal generálom pechoty v roku 1866, v roku 1870 grófom a 1871 poľným marsalom. V roku 1888 bol poverený riadením národnej obrany. Bol členom Rísskeho snemu. Zomrel v roku 1891 v Berlíne.

Najslávnejsí a najznámejsí výrok tohto velikána, ktorý je potrebné mať na pamäti predovsetkým pri diskusii o prednostiach a rozdieloch jednotlivých stýlov velenia (Mission Command a Detailed Command), je:

Celý pruský generálny stáb na čele s Helmuthom von Moltkem sa stal akýmsi modelom, príkladom pre ďalsie krajiny v príprave ich armád. Impozantný bol predovsetkým vzťah, spojenie teórie s praxou v oblasti riadenia a výstavby armády. Moltke v podstate povýsil teóriu vojny Carl von Clausewitza na pravidlo, zákon a v istom slova zmysle zaistil autorovi nesmrteľnosť. Sám Moltke bol autorom veľmi hodnotnej práce "O umení vojny" (On the Art of War), z ktorej najvýznamnejsie časti sústredil Daniel J. Hugnes v knihe "Moltke on The Art of War-Selected Writings" (25).

Ak chceme pochopiť dôlezitosť miesta Moltkeho v histórii vojenského myslenia, je potrebné si priblíziť atmosféru pred vymenovaním tohto generála a poľného marsala do funkcie náčelníka generálneho stábu. V klasickej literatúre dnesných dní, ako napríklad v Paretovej práci "Makers of Modern Stragegy from Machiavelli to the Nuclear Age" (26), sú vplyvy v tomto období 19. storočia označované ako prusko-nemecká skola s tvrdením, ze za tvorcov pruskej armády je potrebné povazovať styroch muzov: Friderika Veľkého, Napoleona, Scharnhorsta a Gneisenaua. Faktom je, ze práve Napoleonove vedenie vojen sa stalo zdrojom a inspiráciou pre pruskú stratégiu. Prevratné zmeny sa vsak udiali i vo vzťahoch celej spoločnosti a kráľa ku generálnemu stábu a armáde.

Pruský náčelník generálneho stábu sa stal, predovsetkým pod vplyvom Scharnhorsta, mozgom a nervovým centrom armády. Generálny stáb sa stal sekciou ministerstva obrany a od roku 1812 bol náčelník generálneho stábu hlavným poradcom kráľa vo veciach vedenia vojny. Za týchto okolností vstupuje na scénu práve Moltke s jeho revolučnými názormi na stratégiu. Dôstojník, ktorý nemal tú česť stáť na čele nijakej jednotky, ani čaty ani roty, bol postavený priamo na čelo pruskej armády. Tvrdo presadzoval názory, ze základným zdrojom pre rozvoj stratégie je história. Je presvedčený, ze predstavenie aspektu vojny z historického pohľadu má väčsí význam ako stábne cvičenia alebo manévre. Veľmi intenzívne sa začína venovať teórii prípravy a realizácii budúcich operácií, plánovaniu a veleniu. Helmuth von Moltke o stratégii hovorí:

Stratégia je systém prostriedkov ad hoc, je to viac ako vedomosti, je to aplikácia vedomostí do praktického zivota, rozvoj originálnych myslienok v súlade s neustále sa meniacou situáciou. Je to umenie konať pod tlakom za veľmi zlozitých podmienok.

Je veľmi dôlezité zdôrazniť snahu Moltkeho o presadenie slobody konania veliteľov a vôbec posúdiť jeho prínos do oblasti velenia. Bol zástancom krátkych nevyhnutných rozkazov a hovorí: "Rozkaz by mal obsahovať vsetko, čo si veliteľ nemôze urobiť sám, nič viac."

Moltkeho stratégia bola charakterizovaná ako produkt jeho otvorenej mysli a plná pruzných zmien od jedného spôsobu riesenia k ďalsím. Nie nadarmo je v niektorých odborných kruhoch označovaný ako významný mysliteľ. Učenie a predovsetkým praktická realizácia moderného útočného vedenia vojny, ktoré sa prispôsobilo industriálnemu veku, to je pravdepodobne najväčsí prínos tohto mysliteľa. Je az zarázajúce, ako vsetko zapadá do Napoleonových pravidiel a zásad, rýchlo sa rozhodnúť pre boj a v priebehu bitky potom zničiť rezolútne nepriateľa. Moltke rozvíjal a presadzoval koncepciu obídenia nepriateľa v jednej súvislej strategicko-operačnej akcii v spojení s mobilizáciou, sústredením, manévrom a bojom. Na riadenie tohto zlozitého aparátu zdokonalil Moltke celý systém riadenia vnútri generálneho stábu, dôsledne prepracoval a uviedol do zivota stýl velenia označovaný ako AUFTRAGSTAKTIK (úlohová taktika?). Dnes je podoba tohto stýlu v aliančnom prostredí vseobecne uznávaná a veľmi dôsledne odporúčaná, napríklad v USA a Veľkej Británii ako Mission Command. Celý stýl je zalozený na decentralizovanej iniciatíve v rámci strategického zámeru. Na rozdiel od svojho nástupcu, Schlieffena, ktorý v rokoch 1891-1906 nemal moznosť teóriu konfrontovať na bojisku, Moltke ako uz bolo spomenuté, vsetky teoretické závery potvrdil na bojisku rozhodnými víťazstvami. Stúdium odkazu tohto velikána patrí k potrebám súčasnosti a isto napomôze formovať strategické myslenie nasich veliteľov.

Po pokuse o krátky návrat k podstate stratégie je potrebné sa vrátiť k súčasným pohľadom na túto problematiku. Úvodom napomôze istá exkurzia do súčasnej odbornej literatúry, ako je napríklad práca Carl H. Buildera "The Masks of War" (27), kde autor predkladá okrem iných tento názor:

Vojenskí stratégovia poskytujú zdôvodnenia pre vojenské akcie: objasňujú PREČO ... stratégovia OBJASŇUJÚ. Pochopenie stratégie je pochopenie PREČO alebo prinajmensom pochopenie dôvodu PREČO ide, alebo chce armáda vykonať činnosť.

Tento úryvok nám priblizuje, čo stratégia robí v nás prospech, objasňuje akcie, ale nehovorí, čo to stratégia je. Ako teda poznáme, identifikujeme stratégiu? Builder je presvedčený, ze kazdý z nás vie, čo to stratégia je a dodáva:

Stratégia je časť procesu, ktorý nám hovorí ako zamýsľame dosiahnuť nase ciele a zámery.

Samozrejme existuje veľa druhov (typov) stratégií spoločných pre národnú bezpečnosť: bezpečnostná, koaličná, regionálna, národná, vojenská a ďalsie. Je potrebné hľadať i odpoveď na otázku, kedy robíme (realizujeme) stratégiu a kedy taktiku. Kto je vlastne zodpovedný za tvorbu stratégie? V snahe nájsť aspoň sčasti odpovede na tieto otázky, môze napomôcť krátky pohľad na názory na stratégiu 20. a začiatku 21. storočia.

Stúdium klasickej literatúry je základný predpoklad pochopenia súčastnej stratégie a formovania strategického myslenia veliteľov. K základnej literatúre v skúmanej oblasti patrí dielo klasika, jedného z najväčsích vojenských mysliteľov minulého storočia, B. H. Liddell Harta s názvom "Strategy" (Stratégia) (28).

B. H. L. Hart (1895-1970) patrí ku klasikom vojenského (vojnového) umenia. V prvej svetovej vojne bojoval v radoch King´s Own Yorkshire Light Infantry. Ako invalid bol v hodnosti kapitána krátko po vojne prepustený do zálohy. Napísal viac ako 30 odborných prác významných z hľadiska teoretického i historického. Známa je jeho snaha "oprať históriu". Z pohľadu potreby poučiť sa z minulosti, je vhodné odporúčať asi jeho najznámejsie historické práce dostupné v nasom prostredí v českom preklade. Prvá sa volá "História prvej svetovej vojny" (29), druhá "Dejiny druhej svetovej vojny" (30).

Z pohľadu potrieb súčasnosti je zaujímavá Hartova polemika o spôsobe získavania skúseností z vedenia vojny. S odvolaním sa na Bismarkove vyhlásenia prezentuje dvojaký prístup k zisku praktických skúseností veliteľov, priamy a nepriamy. Je pozoruhodné, ze nepriamy zisk skúseností v mieri povazuje za cennejsí a potrebnejsí na rozdiel od priamych, za ktoré povazuje výcvik a cvičenia. Cvičenia označuje za značne obmedzený zdroj priamych skúseností.

Obrázok 11 - Získavanie praktických skúseností v mieri a v čase vojny

Zaujímavý je názor, ze aj najlepsí výcvik v mieri je viac teoretická skúsenosť, ako praktická. Samozrejme, ze môzeme diskutovať o názoroch tohto teoretika, ale jeho názory uznávali a uznávajú desiatky úspesných veliteľov. Pre zdôraznenie významu tvorby tohto "jediného kapitána, ktorý učil generálov" je potrebné uviesť niekoľko vyjadrení k jeho dielu:

Bol som jedným zo ziakov kapitána Liddell Harta v otázkach pouzitia tankov (generál Guderian).

Dlho som čerpal z týchto jeho kníh a veľa som sa riadil jeho ideami (generál Patton).

Briti by boli schopní predísť väčsine svojich porázok, ak by pred vojnou docenili varovanie moderných teórií Liddell Harta (poľný marsal Rommel).

Tak ako vsetci teoretici i Hart sa zaoberal podstatou stratégie ako celku a odráza sa z Clausewitzovej teórie, ze stratégia je umenie pouzitia bojov za účelom vojny. Presnejsie povedané na dosiahnutie cieľa vojny. Tejto definícii vsak vytýka niektoré nedostatky, napríklad, ze neakceptuje politickú sféru alebo najvyssie velenie vo vojne. Práve toto najvyssie velenie podľa Harta musí byť zodpovedné za vedenie vojny. Ďalej Clausewitzovi vytýka, ze zuzuje stratégiu iba na boje, čo môze evokovať myslienku, ze iba boj vedie ku konečnému strategickému stavu.

Celý problém zlozitosti stratégie a politiky povazuje za bezpredmetný v dobe, keď sa obidve činnosti alebo funkcie koncentrovali v jednej osobe (Fridrich Veľký, Napoleon a mnoho ďalsích). Avsak prísne vojenské predpisy priniesli do tejto relatívnej "bezproblémovosti" ozajstný problém. O Moltkeho názore, ze stratégia je praktické rozmiestnenie prostriedkov, ktoré má generál k dispozícii v snahe dosiahnuť konkrétnych cieľov, hovorí, ze tento prístup pevne zakotvuje zodpovednosť vojenského veliteľa za dosiahnutie týchto cieľov. Sám Hart povazuje stratégiu za (28):

... umenie rozmiestniť a pouziť vojenské prostriedky na dosiahnutie konečného politického stavu ...

Stratégia nemôze byť spájaná iba s pohybom vojsk tak, ako je často vymedzované, ale predovsetkým s účinkom. Na druhej strane Hart hovorí, ze ak uz je vojenský nástroj spájaný s konkrétnym bojom alebo bitkou, rozmiestnenie, riadenie sú vyjadrené pojmom taktika.

Ak sa zaoberáme zlozitosťami Hartovho pohľadu na stratégiu, je potrebné si priblíziť i jeho názor na "veľkú stratégiu" (Grand Strategy). Autor hovorí, ze ak je taktika realizáciou stratégie v plánoch na nizsej úrovni, potom stratégia je realizáciou veľkej stratégie na podriadenej úrovni. Toto zistenie je veľmi dôlezité pri vlastnom formovaní si názorov na obsah pojmov národná, bezpečnostná, vojenská stratégia a iné.

Priestor tejto mini stúdie nedovoľuje hlbsiu analýzu alebo priblízenie a aj malé vyvolanie záujmu o stúdium učenia tohto teoretika môze byť označené za úspech.

Od krátkeho návratu do teórie okolo B. H. L. Harta (asi 70-te roky) je mozné a asi aj potrebné okrajovo prezentovať posledné tri desaťročia 20. storočia vo vzťahu k vojenskej stratégii. Isto máme na pamäti delenie podľa (15):

Tento americký pohľad v svojej jednoduchosti a v podstate charakterizuje rozdielny pohľad na stratégiu očami Clausewitza, Harta a súčasných teoretikov.

Obrázok 14 - Mozný vzťah politiky, stratégie, operačného umenia a taktiky

Pre zaujímavosť je mozné predstaviť pohľad dvoch významných amerických vzdelávacích institúcií National War College a Army War College. Zo základnej studijnej literatúry menovaných skôl bola vytipovaná práca Johna M. Collinsa "Military Strategy" (31) a základná učebnica F. Lykkeho jun. "Military Strategy: Theory and Aplication" (32).

Fakt, ze Collins napísal i prácu s názvom "Grand Strategy" naznačuje jeho názor na základné členenie stratégie tak, ako ukazuje obrázok 15.

Obrázok 15 - Pohľad J. M. Collinsa na stratégiu

M. J. Collins je vseobecne vázená osobnosť a názor na jeho druhú prácu (31) je mozné prezentovať na niekoľkých ohlasoch na vydanie tohto diela: "Kazdý americký vedúci funkcionár, v uniforme alebo bez nej, potrebuje studovať túto prácu. Autor je skutočne jedným z predných strategických mysliteľov súčasnosti" (Shelton), alebo: "Collinsova prvá kniha Grand Strategy mi bola po ruke po mnoho rokov v mojej osobnej kniznici. Military Strategy ... je nutnosťou pre kazdého, kto chce pochopiť vedenie vojny, konkrétne prvú vojnu 21. storočia" (admirál McDonald).

poskytnúť príručku pre prijímanie vojensko-politických rozhodnutí pre stratégov,

V súlade s týmto podhľadom povazuje na státnej úrovni národnú stratégiu za vrchol tohto prostredia a vojenskú taktiku za jej základ. Túto hierarchiu vyjadruje obrázok 16.

Napriek tomu, ze vsetci môzeme súhlasiť s obsahom obrázku, je mozné mať výhrady k miestu klasickej stratégie i taktiky. Vo vseobecnosti táto hierarchia ukazuje reálnu súčasnosť.

Minister obrany spoločne so starsími generálmi a admirálmi rozvíja stratégiu pouzitia ozbrojených síl s cieľom dosiahnuť národné ciele, vydáva pokyny v súlade s názorom hlavy státu.

Pre priblízenie si myslenia autora je potrebné prezentovať aspoň jeden príklad vojenských cieľov vyplývajúcich z vytipovaného bezpečnostného cieľa tak, ako je to uvedené v učebnici:

Strategickí plánovači, podľa autora vedome alebo podvedome, pozívajú teórie, princípy, politiku, doktríny a koncepcie ako intelektuálne stavebné bloky tak, ako ukazuje obrázok 17.

Druhá významná práca od Lykkeho je o poznanie starsia (1993) (32) a prezentuje názory autora, ale aj sirokej skály klasikov vojenského umenia. Sú tu pasáze Collinsa, Harta, Beaufreho, Howarda, Busha, Freedmana, Brzezinskeho a iných. Je tiez na mieste zdôrazniť, ze autor bol v dobe vzniku práce profesorom vojenskej stratégie a ze vo vzťahu k nasej snahe nájsť tu správnu definíciu stratégie hovorí: "Neexistuje univerzálna definícia vojenskej stratégie".

V súlade s týmto tvrdením je v učebnici uvedených osem rôznych definícií, ktorých základnú filozofiu je mozné vyjadriť asi takto:

1. Vojenská stratégia - umenie a veda o pouzití ozbrojených síl státu na dosiahnutie cieľov státnej (národnej) politiky silou alebo jej hrozbou (JSC Pub.1).

2. Vojenská stratégia - umenie uzitia bojov ako prostriedkov na dosiahnutie cieľa vojny (Clausewitz).

3. Vojenská stratégia - praktická adaptácia prostriedkov zverených generálom k dosiahnutiu zamýsľaného cieľa (Moltke).

4. Vojenská stratégia - stratégia je umenie vojny na mapách a pochopenie celého priestoru vedenia operácií... Stratégia určuje, kde konať (Jomini).

5. Vojenská stratégia - umenie rozvinúť a pouziť vojenské prostriedky na splnenie politického cieľa (L. Hart).

6. Vojenská stratégia - umenie rozvinúť a pouziť vojenské prostriedky, ako sú ozbrojené sily a zásoby na splnenie politického cieľa (Montgomery).

7. Vojenská stratégia - umenie prisunúť sily na bojisko do výhodných postavení (Wavell).

8. Vojenská stratégia - umenie pouziť silu tak, aby čo najefektívnejsie prispela k naplneniu cieľov stanovených státnou (národnou) politikou (Beaufre).

Tieto definície ukazujú, ako sa základné poňatie pojmu stratégia v procese vývoja zmenilo. Ostáva nám otázka, ako sa dnesná vojenská stratégia v nasom prostredí vzdialila "umeniu generálov"?

V snahe poskytnúť základné informácie o stratégii alebo vojenskej stratégii je potrebné zaoberať sa minimálne definíciou, či potrebou strategickej koncepcie, ako základnému obsahu tejto stratégie. Časť spektra obrannej komunity je toho názoru, ze v závislosti na veľkosti nasej krajiny a jej ozbrojených síl nie je táto koncepcia potrebná. Toto tvrdenie je veľmi nebezpečné a ponúka akýsi selektívny prístup k umeniu vedenia vojny. Vyberáme si iba to, čo sa nám hodí. Takýto pohľad bez rysov komplexnosti nám asi aliančné prostredie nebude trpieť.

Doktrína ozbrojených síl Slovenskej republiky (8) sa v súlade s aliančným prostredím snazí definovať strategické a koncepčné myslenie a hovorí:

Strategické a koncepčné myslenie sa týka tvorivého prístupu pri spracovaní budúcich koncepcií a definovaní spôsobilostí, ako aj pri odhade poziadaviek budúcich operácií v meniacom sa strategickom prostredí. Vypracovanie koncepcie budúcich operácií má rozhodujúci vplyv na zlozenie ozbrojených síl a na spracúvaní doktrín ...

Základný slovník termínov, definícií a skratiek AAP-6 (V) (33) hovorí, ze strategická koncepcia je:

Variant pôsobenia v súlade s hodnotením strategickej situácie. Je to vyhlásenie čo sa bude robiť v dlhsom období s dostatočnou flexibilitou, a čo nám dovolí pouzitie tohto variantu v rámci vojenských, diplomatických, ekonomických, psychologických a ďalsích úrovní, ktoré z tohto pramenia.

Problematike strategickej koncepcie by asi bolo vhodné venovať podstatnejsiu časť tejto úvahy. Mozno, ze túto potrebu nahradí návrat k dvom ďalsím dôlezitým dokumentom. K prvému, ako zdroju inspirácie, návodu a k druhému preto, alebo nás ako členskú krajinu zaväzuje. Za inspiračný zdroj môzeme povazovať relatívne starý koncepčný dokument z amerického prostredia "National Military Strategy ..." (34), ktorý naznačuje, kto vlastne stanovuje strategické koncepcie. Zjednodusene povedané, hovorí sa o styroch koncepciách, ktoré popisuje vojenská stratégia a ktoré sú návodom pre vládu, akým spôsobom môzu byť ozbrojené sily pouzité. Za zdroj záväzný je potrebné povazovať najvyssí aliančný dokument "The Alliance´s Strategic Concept" (9), ako výsledok stretnutia hláv státov a vlád z 23. - 24. apríla 1999. Stúdium tohto dokumentu patrí isto k základným povinnostiam kazdého vojenského profesionála.

Tento relatívne malý priestor neumoznil ucelenú analýzu problematiky stratégie ako celku. Táto situácia je vyjadrená v názve práce (stúdie). Vseobecná kríza vsetkých súčasných súčastí násho vojenského umenia, t. j. stratégie, operačného umenia a taktiky, alarmuje sirokú vojenskú komunitu s cieľom dokázať existenciu a akcieschopnosť násho teoretického potenciálu.

Rýchly beh udalostí a "prostá konzumácia" teórie zo Západu nás často vedie k nesprávnym záverom o stave a potrebe rozvoja stratégie (údajne nie je potrebné ju studovať ani rozvíjať v podmienkach tak malej krajiny, ako je Slovenská republika). Objavujú sa i názory, ze teória klasikov je prekonaná (kým?). Zle je na tom v súvislosti s predchádzajúcimi tvrdeniami i operačné umenie, ktoré vôbec nezachytilo ani nezaregistrovalo zmeny svojej podstaty v aliančnom prostredí (naďalej ide spokojne po starej osvedčenej ceste v súlade s veľkosťou síl, typom a mnozstvom prostriedkov). Dojmom veľmi chorého pacienta pôsobí taktika (platnosť predpisov prelozených na VA Brno z rustiny v prvej polovici 80-tych rokov tieto slová potvrdzujú).

Priestor tiez neumoznil rozbor ďalsích vzťahov a základných vzorcov súčasnosti i minulosti. Ani Clausewitzova pravda: sila (Power) = vôľa (Will) + prostriedky (Means) nebola podrobená analýze. Tak isto vzťahy: Cieľ (End) + spôsoby (Ways) + prostriedky (Means) neboli ani len naznačené. Stúdia neobsahuje tak dôlezité veci vo vzťahu ku stratégii súčasnosti, ako je Network Centric Warfare, teda centrálne alebo stredovo zosieťované vedenie vojny. Problém, ako celok, je označovaný ako vizionárska koncepcia pre pouzitie ozbrojených síl zalozený na informačnej nadvláde.

Z tých istých príčin neostal priestor na zaradenie stručnej charakteristiky prístupu zalozenom na účinkoch (Effect Based Approach) a s týmto problémom spojených operácií (Effect Based Operations). Mozno väčsí priestor mohol byť venovaný dôslednejsej snahe presvedčiť odbornú verejnosť o potrebe návratu k dobám minulým, k odkazu teoretikov i vojvodcov, s cieľom respektovať niektoré zvlástnosti vojenského remesla. Zvlástnosti, ako napríklad veľmi obmedzená moznosť priameho zisku praktických skúseností, na rozdiel napríklad od praktického lekára, ktorý denne získava skúsenosti. Nemohol byť rozobraný ani strategický cieľ súčasného transformačného procesu ozbrojených síl Aliancie do podoby schopných, strategicky reagujúcich s presným, rýchlym manévrom a dominanciou v celom spektre operácií.

Neboli vyuzité múdrosti mnohých ďalsích osobností, mysliteľov, praktikov i teoretikov a historikov. S tých, isto neoprávnene "zabudnutých", je mozné spomenúť napríklad Napoleona alebo súčasného Johna Keegana. Je takmer isté, ze sa vsetci ku vsetkým zabudnutým časom vrátime v záujme nasej vojenskej vedy i praktickej činnosti ozbrojených síl ako rovnocenného partnera vsetkých koaličných.

Názvoslovná norma vsevojskové a taktické terminológie. NN 010101. MO Praha 1983.

VALLO, D., a kol.: Vojenský terminologický a výkladový slovník. Ing. Igor Kvasnica, 2004.

SVEC, P.: Sun-Tzu - zakladateľ manévrového vojnového umenia. MO SR, Bratislava 2004.

BENICKÁ, J.: Majster Sun - kapitoly o vojenskom umení. MO SR, Bratislava 1999.

GRIFFITH, B., S.: Sun Tzu- the Art of War. Oxford Univerzity Press. Oxford 1971.

McNEILLY, M.: Sun Tzu and the Art of Modern Warfare. Oxford University Press. Oxford 2003.

HOWARD, M., PARET, P.: Carl von Clausewitz - On War. Princeton University Press. Princeton, New Jersey 1989.

SMEDBERG, M., RIMSTRAND, T.: The Fundamentals of Battle. Page One Publishing AB. Stocholm 1994.

MOLTKE, H., von.: On the Art of War-Selected Writings Edited by Daniel. J. Hugnes. Ballantine Books. New York 1993.

PARET, P.: Markers of Modern Strategy from Machiavelly to the Nuclear Age. 1986.

BUILDER, C., H.: The Masks of War. American Military Styles in Strategy and Analysis. The Johns Hopkins University Press. Baltimor a Londýn 1989.

COLLINS, J., M.: Military Strategy - Principles, Practices, and Historical Perspectives. Brassey´s Inc. Washington, D. C. 2002.

LYKKE, A., F.: Military Strategy: Teory and Application. U.S. Army War College, Carlisle Barracks 1993.

National Military Strategy of USA- Shape, Respond, Prepare Now: a Military Strategy for a New Era. Department of Defense, Washington D.C. 1997.

Kapitola	SVEC, P.	BENICKÁ, J.	GRIFFIT, S.,B.

	Hodnotenie situácie	O snovaní plánov	Estimates
	Vedenie vojny	O príprave bitky	Waging War
	Stratégia útočenia	O dômyselnom útoku	Offensive Strategy
	Východiská	O podobe víťazstvá	Dispositions
	Stav armády	O postavení	Energy
	Prázdnota a skutočnosť	O prázdnom a plnom	Weaknesses and Strengths
	Manévrovanie	O zaujatí výhodnej pozície	Manoeuvre
	Deväť premenných	O deviatich zmenách	The Nine Variables
	Na presune	O vojsku na pochode	Marches
	Terén	O povahe terénu	Terrain
	Deväť druhov územia	O deviatich druhoch územia	The Nine Varieties of Ground
	Útok ohňom	Útok ohňom	Attack by Fire
	Pouzívanie zvedov	O vyuzití zvedov	Employment of Secret Agents

Stratégia a taktika	Základné zameranie
Národná stratégia	Národné ciele
Národná bezpečnostná stratégia	Národné bezpečnostné ciele
Národná vojenská stratégia	Národné vojenské ciele
Regionálna stratégia	Regionálne ciele
Stratégia priestoru vojnovej činnosti	Regionálne vojenské úlohy a misie
Operačné umenie a taktika	Podriadené vojenské misie

	Teória stratégie	Strategické princípy	Bezpečnostná politika	Vojenské doktríny	Strategické koncepcie
Charakter Ciele Prostriedky Stýly Producenti	Hypotézy	Fakty	Smernice	Istoty	Moznosti
	Otváranie nových mozností	Riadenie kvality	Usmerňovanie aplikácie	Standardi-zácia postupov	Riesenie problému
	Predstavivosť	Historické skúsenosti	Národné preferencie	Praktické skúsenosti	Syntézy
	Spekulatívne	Deklaratívne	Direktívne	Instruktázne	Aplikačné
	Intelektuálny priekopníci	Vedci v oblasti vojensko-politickej	Vrcholné vojensko-politické osobnosti	Vrcholné vojenské osobnosti	Strategickí plánovači

O STRATÉGII VSEOBECNE

Ceha slovaca

ALTE DOCUMENTE

Operačná Operačná

Model 1. svetovej vojny Model "blitzkrieg"

Taktická Taktická-T

Golfský model Model RMA

Poznámka: RMA = The Revolution in Military Affairs

Tabuľka 1 - Rôzny preklad názvov kapitol diela Sun Tzu

Kapitola

Hodnotenie situácie

O snovaní plánov

Estimates

Vedenie vojny

O príprave bitky

Waging War

Stratégia útočenia

O dômyselnom útoku

Offensive Strategy

Východiská

O podobe víťazstvá

Dispositions

Stav armády

O postavení

Energy

Prázdnota a skutočnosť

O prázdnom a plnom

Manévrovanie

Manoeuvre

Deväť premenných

O deviatich zmenách

The Nine Variables

Na presune

O vojsku na pochode

Marches

Terén

O povahe terénu

Deväť druhov územia

Útok ohňom

Útok ohňom

Attack by Fire

Pouzívanie zvedov

O vyuzití zvedov

BOJOVÁ ČINNOSŤ

Obrázok 8 - Clausewitzov vzťah boja, bojovej činnosti, taktiky a stratégie

Obrázok 9 - Politika a vedenie vojny podľa klasika

2.4 Helmuth von Moltke

Obrázok 11 - Získavanie praktických skúseností v mieri a v čase vojny

Obrázok 14 - Mozný vzťah politiky, stratégie, operačného umenia a taktiky

Obrázok 15 - Pohľad J. M. Collinsa na stratégiu

Ciele

Hypotézy

Fakty

Smernice

Istoty

Moznosti

Syntézy

Spekulatívne

Deklaratívne

Direktívne

Aplikačné

Intelektuálny priekopníci

Vedci v oblasti vojensko-politickej

Document Info

Comenteaza documentul:

A fost util?