ALTE DOCUMENTE
|
||||||||||
** ******* ***
*** **** *** ***
**** *** ** ****
**** **** ** ****
***** **** ** *****
***** ***** *** *****
*** ** ***** ** ******
*** ** ***** ** *** ***
*** *** ** ** *** *** **
*** *** ** ** *** *** **
*** ** ** ** ** ** ***
*** ** ** ** ** *** ***
******* *** ** *** ** ******* **
*** *** *** *** ** ** *** ** **
** **** ** *** ***** *** ***** ***
****** *** ** *** *** ** *** ** ***
***** ** *** *** **** ***** ** **
**** ***** ** *** **** ** **
*** **** **** ** *** *** *****
***** *** *** ****** *** ***** ****
*** *** **** *** **** *** *** ** ***
*** *** *** *** **** *** **** ** ***
*** ******* ** **** *** ***** **** **** ***
** ***** ***** ***** ** ******
VAROVANIE: Ak niekto túto knihu potrhá, poskriabe, odrie, ohne, prelozí, počarbe, zohyzdí, pospiní, zamastí, zhodí či pustí na zem, alebo ju akýmkoľvek iným spôsobom poskodí, bude s ňou neslusne zaobchádzať a nebude jej preukazovať patričnú úctu, pouzijem vsetky svoje sily na to, aby dôsledky pre takéhoto skodcu boli čo najnepríjemnejsie.
Irma Pinceová, rokfortská skolská knihovníčka
Slová chvály na Metlobal v priebehu vekov
"Pozornou výskumnou prácou sa Kennilworthymu Whispovi podarilo odhaliť skutočne vzácne a dosiaľ neznáme fakty o tomto veľkolepom sporte čarodejníkov. Fascinujúce čítanie!"
Bathilda Bagshotová, autorka Dejín mágie
"Whisp napísal nesmierne pútavú knihu! Priaznivci metlobalu v nej isto nájdu poučenie aj zábavu!"
Vydavateľ príručky Akú metlu?
"Najdokonalejsia práca o pôvode a dejinách metlobalu. Úprimne odporúčam."
Brutus Scrimgeour, autor Odrázačovej biblie
"Pán Whisp má nepochybne výnimočný talent. Ak bude pokračovať v práci na rovnako dobrej úrovni, mozno sa jedného dňa ocitne na jednej fotografii spolu so mnou!"
Gilderoy Lockhart, autor knihy Som úzasný
"Stavím sa, o čo chcete, ze to bude bestseller. No tak, stavte sa!"
Ludo Bagman, odrázač reprezentácie Anglicka a druzstva Osbournských ôs
"Čítala som aj horsie veci."
Rita Skeeterová, Denný Prorok
KENNILWORTHY WHISP
POĎAKOVANIE
Vydavateľstvá Ikar, Bloomsbury a nadácia Comic Relief by sa chceli srdečne poďakovať vsetkým týmto ľuďom za ich čas, obetavosť a úzasnú pomoc.
Produkcia: Helena Coryndonová a Penny Edwardsová a ďalej Christopherovi Littleovi a kníhkupcom a knizniciam za ich podporu. A samozrejme J.K. Rowlingovej za napísanie tejto knihy a za to, ze celý honorár za ňu venovala nadácii Comic Relief.
Nadáciu Comic Relief (Pomoc smiechom) zalozila roku 1985 skupina britských komikov. Jej cieľom je získavať finančné prostriedky na projekty podporujúce sociálnu spravodlivosť a napomáhajúce bo 23323h77x j proti chudobe. Kazdý penny, ktorý Comic Relief od verejnosti dostane, sa posiela tam, kde ho najviac potrebujú, prostredníctvom medzinárodne uznávaných organizácií ako Save the Children (Zachráňte deti) a Oxfam. Peniaze z celosvetového predaja tejto knihy budú venované na pomoc najchudobnejsím komunitám v najchudobnejsích krajinách sveta, peniaze z predaja vo Veľkej Británii budú venované aj na britské dobročinné projekty. Comic Relief je oficiálne registrovaná charitatívna nadácia, číslo 326568.
Copyright (c) J.K. Rowling, 2001
Illustrations (c) J.K. Rowling, 2001
Translation (c) 2001 by Martin Kasarda
Slovak edition (c) 2001 by Ikar
ISBN 80-551-0251-1
Kennilworthy Whisp je uznávaným metlobalovým odborníkom (a podľa vlastných slov fanatikom). Je autorom mnohých diel zaoberajúcich sa metlobalom, vrátane kníh Zázrak Wigtownských tulákov, Lietal ako sialenec (zivotopis "Postracha" Daia Llewellyna) a Odrázač dorázačiek - stúdia obranných stratégií v metlobale.
Kennilworthy Whisp svoj čas delí medzi domov v Not-thinghamshire a "ktorékoľvek miesto, kde tento týzdeň hrajú Wightownskí tuláci". K jeho koníčkom patria kocky, vegetariánska kuchyňa a zbieranie historických metiel.
Metlobal v priebehu vekov je jedným z najobľúbenejsích titulov v rokfortskej skolskej kniznici. Nasa knihovníčka madam Pinceová ma informovala, ze "ho takmer kazdodenne niekto ohmatáva, trúsi naň a vôbec vselijako s ním zaobchádza" - čo je pre ktorúkoľvek knihu obrovský kompliment. Kazdý, kto pravidelne hrá alebo sleduje metlobal, si knihu vychutná rovnako ako tí z nás, ktorí sa zaujímajú o sirsie súvislosti dejín čarovania a kúzel. Rovnako ako sme rozvíjali hru nazvanú metlobal, rozvíjala táto hra aj nás: metlobal zjednocuje čarodejníkov a čarodejnice zo vsetkých oblastí zivota, spája nás, aby sme spoločne strávili chvíle radostného nadsenia, triumfu a (v prípade tých, čo sú fanúsikmi Kudleyovských kanónov) zúfalstva.
Musím sa priznať, ze som mal isté problémy, kým som madam Pinceovú presvedčil, aby sa s jedným exemplárom tejto príručky rozlúčila a umoznila tak vydanie tejto knihy pre sirsiu verejnosť. Je tiez pravda, ze po tom, čo som ju informoval, ze bude k dispozícii aj muklom, stratila nakrátko reč a niekoľko minút sa nepohla ani nezazmurkala. Keď sa spamätala, starostlivo sa ma spýtala, či som sa náhodou nezbláznil. S potesením som ju ubezpečil, ze sa nemusí obávať, a vysvetlil som jej, prečo som rozhodol pre toto neslýchané riesenie.
Muklovskí čitatelia isto nebudú potrebovať nijaké blizsie oboznámenie sa s činnosťou nadácie Comic Relief. Opakujem preto, čo som na vysvetlenie povedal madam Pinceovej, pre čarodejníkov a čarodejnice, ktorí si túto knihu zakúpia. Nadácia Comic Relief pouzíva smiech ako prostriedok proti chudobe, bezpráviu a následkom prírodných katastrôf. Siroko organizovaná zábava sa mení na veľké peňazné čiastky (od začiatku činnosti roku 1985 uz nadácia zhromazdila 174 miliónov libier, teda vyse tridsaťstyri miliónov galeónov).
Ak si túto knihu kúpite - a ja vám radím, aby ste si ju kúpili, pretoze ak ju budete čítať pridlho bez zaplatenia, stanete sa terčom zlodejskej kliatby - prispejete aj vy na túto zázračnú pomoc.
Klamal by som čitateľov, keby by som tvrdil, ze po tomto vysvetlení mi uz madam Pinceová titul zo svojej kniznice s radosťou odovzdala, aby som ho vydal napospas muklom. Navrhovala niekoľko alternatívnych riesení, napríklad oznámiť ľuďom z nadácie Comic Relief, ze kniznica vyhorela, alebo jednoducho predstierať, ze som náhle zomrel a nezanechal nijaké instrukcie. Keď som jej vysvetlil, ze by som predsa len dal radsej prednosť svojmu pôvodnému plánu, zdráhavo súhlasila a rozhodla sa knihu mi odovzdať. Aj keď v okamihu, keď ju uz skutočne mala dať z rúk, jej praskli nervy, takze som jej musel prst za prstom odtŕhať z knihy.
Napriek tomu, ze som z tohto zväzku odstránil vsetky zvyčajné zaklínadlá, ktoré chránia knihy pozičané z knizníc, nemôzem zaručiť, ze po nich nezostali ziadne stopy. Sú známe prípady, keď madam Pinceová zabezpečila knihy jej zverené zvlásť nezvyčajnými zlo-voľnými čarami. Sám som vlani vo chvíľke roztrzitosti načmáral niekoľko klikov-hákov do pozičanej Teórie transsubstanciálneho premieňania a v nasledujúcom okamihu ma kniha začala zúrivo mlátiť do hlavy. Zaobchádzajte preto s touto knihou opatrne. Nevytrhávajte z nej listy. Nepusťte ju do vane. Nemôzem totiz sľúbiť, ze sa na vás odrazu nevrhne madam Pinceová, nech bude kdekoľvek, a nebude od vás ziadať vysokú pokutu.
Zostáva mi uz len poďakovať za to, ze ste podporili nadáciu Comic Relief, a poprosiť muklov, aby sa nepokúsali hrať metlobal doma: je to samozrejme hra celkom vymyslená a naozaj ju nehrá nikto. Rád by som zároveň vyuzil túto prílezitosť aj na to, aby som druzstvu Magochester United zazelal veľa sťastia do nadchádzajúcej sezóny.
PRVÁ KAPITOLA
Do dnesného dňa nikto nevymyslel zaklínadlo, ktoré by čarodejníkom a čarodejniciam umozňovalo lietať v ľudskej podobe bez pomoci. Tých niekoľko animágov, ktorí sa premieňajú na okrídlených tvorov, síce lietať vie, tvoria vsak vzácnu výnimku. Ak sa čarodejník alebo čarodejnica premení na netopiera, môze síce letieť, pretoze vsak získajú aj netopierí mozog, v okamihu, keď sa vznesú do vzduchu, neodvratne zabudnú, kam mali namierené. Levitácia je bezným umením, ale nasi predkovia sa nechceli uspokojiť len s tým, ze sa budú vznásať pol druha metra nad zemou. Chceli niečo viac. Chceli lietať ako vtáky bez toho, aby sa obťazovali s perím, ktoré by im narástlo.
Dnes je pre nás úplnou samozrejmosťou, ze kazdá čarodejnícka rodina v Británii má doma prinajmensom jednu lietajúcu metlu, takze si len zriedkakedy polozíme otázku, prečo to vlastne tak je. Prečo práve taká obyčajná vec, ako je metla, sa stala jediným legálne povoleným prostriedkom prepravy čarodejníkov a čarodejníc? Prečo sme u nás na Západe nezaviedli lietanie napríklad na koberci, ktorý si získal mimoriadnu obľubu nasich východných susedov? Prečo sme si radsej nevybrali lietajúce sudy, pohovky, lietajúce vane... Prečo práve metly?
Čarodejnice a čarodejníci si odjakziva veľmi dobre uvedomovali, ze ak by ich muklovskí spoluobčania poznali plný rozsah ich čarodejníckych schopností, určite by sa ich snazili vyuziť vo svoj prospech, takze svoju existenciu tajili dávno pred tým, nez vstúpil do platnosti Medzinárodný zákon o utajení kúziel. Pokiaľ chceli vo svojich domácnostiach prechovávať niečo, čo by im umozňovalo lietať, muselo to byť nenápadné, niečo, čo sa dalo ľahko ukryť. Metla bola na takýto účel ideálna: keď ju muklovia nasli, nemuseli nič vysvetľovať a vymýsľať si výhovorky, bola ľahko prenosná a nebola drahá. Napriek tomu vsak prvé metly začarované na lietanie mali určité nedostatky.
Historické záznamy dokazujú, ze európske čarodejnice a európski čarodejníci pouzívali lietajúce metly uz roku 962 násho letopočtu. V istom nemeckom iluminovanom rukopise z tohto obdobia je obrázok troch čarodejníkov, ktorí zosadajú zo svojich metiel s neobyčajne utrápeným výrazom na tvári. Skótsky čarodejník Guthrie Lochrin vo svojom spise z roku 1107 spomína "zadok plný triesok a obrovskú zlatú zilu" ako následok svojho krátkeho letu na metle z Montrose do Arbroathu.
Jedna zo stredovekých metiel, ktorá je ulozená v Múzeu metlobalu v Londýne, nám názorne ukazuje dôvody Lochrinovej nespokojnosti a nepohodlia (pozri obr. A). Hrubá sukovitá rúčka z nelakovaného jaseňového dreva s lieskovými vetvičkami nedbanlivo priviazanými na jednom konci nezaručovala pohodlie ani aerodynamický let. Čary, ktorými bola metla obdarená, boli na rovnako primitívnej úrovni: zabezpečovali let iba jednou rýchlosťou, stúpanie, klesanie a zastavovanie.
Pretoze v tých časoch si jednotlivé čarodejnícke rodiny vyrábali metly pre vlastnú potrebu doma, medzi týmito výtvormi boli obrovské rozdiely v rýchlosti, pohodlnosti a v manévrovacích schopnostiach. Niekedy v 12. storočí sa vsak čarodejníci naučili ponúkať si navzájom svoje sluzby, takze napríklad zručný výrobca metiel mohol vymieňať svoje produkty hoci za odvary, ktoré vedel lepsie pripravovať jeho sused. Keď sa z metiel postupne stali pohodlnejsie dopravné prostriedky, začalo sa na nich častejsie lietať aj pre radosť z lietania, nez len preto, aby sa majiteľ metly premiestnil z bodu A do bodu B.
Obrázok A
DRUHÁ KAPITOLA
V sportových hrách sa metly začali pouzívať, len čo sa vo svojom vývoji dostali do stádia, keď mohli letci na nich zatáčať, meniť rýchlosť a výsku letu. Staré čarodejnícke spisy a obrazy nám poskytujú určité predstavy o tom, ako vyzerali hry, ktoré hrali nasi predkovia. Niektoré z týchto hier uz neexistujú, iné pretrvali alebo sa z nich vyvinuli sporty, ktoré poznáme dnes.
Preslávené výročné preteky metiel, ktoré sa usporadúvajú vo Svédsku, sa po prvý raz konali v 10. storočí. Účastníci letia z Kopparbergu do Arjeplogu, čo je vzdialenosť asi styristopäťdesiat kilometrov. Trasa vedie priamo cez dračiu rezerváciu a obrovská strieborná trofej má podobu svédskeho krátkonosého draka. Dnes majú tieto preteky medzinárodné obsadenie a v Kopparbergu sa schádzajú čarodejníci vsetkých národností, aby povzbudili startujúcich. Hneď po tom sa premiestnia do Arjeplogu, kde blahozelajú vsetkým, ktorí preteky prezili.
Na slávnom obraze Günter Zúrivý je víťazom z roku 1105 je zachytená stará nemecká hra nazývaná stichstock. Na sedem metrov vysoký stĺp priviazali dračí mechúr. Úlohou hráča na metle bolo tento mechúr chrániť. Strázca mechúra mal okolo pása povraz, ktorým bol pripútaný k stĺpu, takze sa od neho nemohol vzdialiť viac ako tri metre. Ostatní hráči postupne jeden po druhom útočili na mechúr s cieľom prepichnúť ho speciálne zaostreným hrotom svojej metly. Strázca mechúra mohol na odrázanie týchto útokov pouzívať čarodejný prútik. Hra sa skončila, keď sa niekomu podarilo mechúr prepichnúť alebo keď strázca vsetkých protivníkov úspesne začaroval a vyradil z hry, prípadne keď sa zrútil totálne vyčerpaný. Stichstock sa vytratil zo scény v 14. storočí.
V Írsku dosiahla obrovský rozkvet hra nazvaná aingingein, ktorá sa stala aj námetom mnohých írskych balád (legendárny čarodejník Fingal Neohrozený bol údajne naozajstným majstrom v aingingeine). Hráči jeden po druhom brali sisku čize loptu (v skutočnosti to bol nafúknutý capí zlčový mechúr) a rýchlo s ňou leteli cez horiace sudy umiestnené na dlhých stĺpoch vysoko vo vzduchu. Sisku museli na záver prehodiť cez posledný sud. Víťazom sa stal ten hráč, ktorému sa podarilo prehodiť ju cez posledný sud v najkratsom čase a ktorý zároveň na trati nezačal horieť.
Skótsko bolo kolískou pravdepodobne najnebezpečnejsej zo vsetkých hier na metle - creaothceannu. O tejto hre hovorí tragická galská balada z 11. storočia, ktorej prvá sloha znie v preklade asi takto:
Dvanásti hrdinskí bojovníci sa na start zlietli,
na hlavách kotlíky, napnuté údy i telo,
za hlaholu rohu sťa orly k nebesám sa vzniesli,
z chrabrých vsak desiati zahynúť mali.
Kazdý hráč creaothceannu mal na hlave kovový kotlík pripnutý remeňmi. Po zadunení rohu alebo bubna začala na zem padať az stovka začarovaných kameňov a balvanov, ktoré sa pred začiatkom hry vznásali vo výske asi tridsať metrov nad zemou. Hráči creaothceannu poletovali sem a tam a pokúsali sa čo najviac kameňov chytiť do svojich kotlíkov. Mnohí skótski čarodejníci pokladali creaothceann za najnáročnejsiu skúsku muznosti a odvahy. Hra sa v stredoveku tesila veľkej pozornosti napriek obrovskému mnozstvu smrteľných úrazov, ktoré ju sprevádzali. Roku 1762 ju vyhlásili za nezákonnú a napriek tomu, ze Magnus Vajcová hlava Macdonald v sesťdesiatych rokoch 20. storočia viedol vásnivú kampaň za jej obnovenie, Ministerstvo mágie odmietlo zákaz zrusiť.
Sácaná si získala mimoriadnu obľubu v anglickom Devone. Bola to istá barbarská obdoba rytierskych turnajov. Jediným cieľom bolo zhodiť čo najviac hráčov z metiel. Vyhral ten, kto zostal posledný sedieť na metle.
Prehadzovaná pochádza z Herefordshiru. Podrobne ako v stichstocku sa tu pouzíval nafúknutý mechúr, zvyčajne prasačí. Hráči sedeli na metlách čelom dozadu a metlou odrázali mechúr sem a tam cez zivý plot. Ak niekto mechúr minul, jeho súperi získavali bod. Víťazom sa stal hráč, ktorý ako prvý nazbieral päťdesiat bodov.
Prehadzovaná sa v Anglicku hrá dodnes, aj keď si nikdy nezískala veľkú priazeň sirsej verejnosti. Sácaná prezíva iba ako detská hra. Pri Amphorpoolskom močiari vsak vznikla hra, ktorá sa jedného dňa mala stať najpopulárnejsím sportom celého čarodejníckeho sveta.
TRETIA KAPITOLA
Za to, ze poznáme primitívne začiatky metlobalu, vďačíme zápiskom čarodejnice Gertie Keddleovej, ktorá na začiatku 11. storočia bývala na okraji Amphorpoolskeho močiara. Nasťastie pre nás si písala denník, ktorý je dnes ulozený v Múzeu metlobalu v Londýne. Úryvky boli prelozené zo saského rukopisu, kde sa pouzíval nie veľmi spisovný jazyk.
Utorok. Horúčava. Uz zasa tu vyvádzala tá banda z druhej strany močiara. Hrali na metlách tú svoju pomätenú hru. Do kapustového záhona mi spadla veľká kozená lopta. Toho chlapíka, čo si po ňu prisiel, som zariekla. Bol to taký zamastený, vysoký skaderuka-skadenoha. Rada by som videla, ako sa mu lietalo s kolenami naopak.
Utorok. Mokro. Vysla som si do močarín na zihľavu. Tí bujaci na metlách zasa hrali. Chvíľu som ich pozorovala schovaná za skalou. Majú novú loptu. Hádzu ju jeden druhému a pokúsajú sa ju zastrčiť do korún stromov na protiľahlých stranách močiara. Blázni. Taká kravina.
Utorok. Veterno. Zastavila sa tu Gwenog na zihľavový čaj a potom ma vytiahla von. Skončili sme tým, ze sme pozorovali tie makové hlavy, ako nad močiarom hrajú tú svoju hru. Bol tam aj veľký skótsky čarodejník, čo býva hore na kopci. Tí blázni teraz majú dva veľké kamene, ktoré poletujú sem a tam a snazia sa vsetkých zhodiť i z metiel. Keď som sa dívala, tak sa to, ziaľ, nestalo. Gwenog mi prezradila, ze aj ona chodí hrať. Vrátila som sa domov znechutená.
Tieto zápisky nám prezrádzajú omnoho viac, nez mohla Gertie Keddleová tusiť, a to aj napriek tomu, ze poznala meno len jedného dňa v týzdni. Po prvé, dozvedáme sa, ze lopta, ktorá dopadla do jej kapustného záhona, bola rovnako ako moderná prehadzovačka vyrobená z koze - čo je prirodzené, pretoze nafúknutým mechúrom, ktorý sa pouzíval v tom období v iných hrách na metle, by sa ťazko presne prihrávalo, hlavne za vetristého počasia. Po druhé nám Gertie prezradila, ze hráči sa loptu "pokúsajú zastrčiť do korún stromov na protiľahlých stranách močiara" - jednoznačne slo o počiatočnú formu skórovania. Po tretie nás aspoň v krátkosti zoznámila s rannou podobou dorázačiek. Mimoriadne zaujímavá je skutočnosť, ze sa hry zúčastnil nemenovaný "veľký skótsky čarodejník". Mohol to byť azda nejaký hráč creaothceannu? Bol to azda on, kto prisiel s nápadom očarovať ťazké kamene a prinútiť ich nebezpečne poletovať po ihrisku, keď sa nechal inspirovať balvanmi pouzívanými pri hre v jeho rodnej krajine?
Ďalsiu zmienku o tejto hre, ktorá bola taká populárna na Amphorpoolskom močiari, nachádzame o storočie neskôr v liste, ktorý čarodejník Goodwin Kneen písal svojmu nórskemu bratancovi Olafovi. Kneen zil v Yorkshire, čo dokazuje, ze sa tento sport za tých sto rokov, ktoré uplynuli od čias, keď ho videla Gertie Keddleová, rozsíril po celej Británii. Kneenov list je ulozený v archíve nórskeho Ministerstva mágie.
Milý Olaf!
Ako sa más? Ja sa mám dobre, ale Gunhildu obchádzajú dračie osýpky.
Minulú sobotu večer sme sa výborne zabávali na úzasnom metlobalovom zápase, aj keď chuderka Gunhilda nebola vo svojej kozi, takze nenastúpila ako chytačka a namiesto nej sme museli postaviť kováča Radulfa. Druzstvo z Ilkleya hralo dobre, na nás vsak ani zďaleka nestačili, pretoze sme celý mesiac usilovne trénovali a skórovali sme styridsaťdvakrát. Radulf dostal krvákom do hlavy, pretoze starý Ugga nebol so svojím kyjakom dosť rýchly. Nové bránkové sudy sa výborne osvedčili. Tri na kazdej strane na vysokých stĺpoch. Venovala nám ich Oona z hostinca. Celý večer nám potom nalievala medovinu na účet podniku, pretoze sme vyhrali. Gunhilda sa trochu hnevala, ze som sa vrátil tak neskoro. Musel som bojovať s niekoľkými nepeknými kliatbami, prsty vsak mám uz zase na mieste.
Posielam tento list po najlepsej sove, ktorú mám, a dúfam, ze dorazí az k Tebe.
Tvoj bratanec
Goodwin
Z tohto listu vidíme, ako ďaleko sa hra za sto rokov dostala. Goodwinova manzelka mala hrať "chytačku" - čo je pravdepodobne starý termín pre strázcu. Krvák (nepochybne ide o starú formu dorázačky), ktorý udrel kováča Radulfa, mal zrejme postráziť a odvrátiť Ugga, ktorý očividne hral odrázača, pretoze mal kyjak. Ako bránky uz neslúzili stromy, ale sudy na stĺpoch. Stále vsak chýbal jeden veľmi dôlezitý prvok hry: ohnivá strela. Stvrtá metlobalová lopta sa zjavila na scéne az v polovici 13. storočia za veľmi zvlástnych okolností.
STVRTÁ KAPITOLA
Od počiatku 12. storočia bol obľúbenou zábavou medzi mnohými čarodejnicami a čarodejníkmi lov ohniváčikov. Ohniváčik je dnes chráneným vtáčím druhom, v tých časoch sa vsak v severnej Európe vyskytoval celkom bezne, aj keď si jeho existenciu muk-lovia málokedy vsimli. Vedel sa totiz mimoriadne obratne skrývať a lietal obrovskou rýchlosťou, takze vyzeral ako ohnivá strela (pozri obr. B).
Miniatúrna veľkosť ohniváčika spolu s jeho pozoruhodnou rýchlosťou vo vzduchu a s jeho nadaním vyhýbať sa dravcom len zvysovala prestíz čarodejníkov, ktorým sa podarilo chytiť ho. Na jednej tapisérii z 12. storočia zachovanej v Múzeu metlobalu je zobrazená skupina čarodejníkov, ktorí sa vydávajú na lov ohniváčika. Na prvom výjave tejto tapisérie niektorí lovci nesú siete, iní pouzívajú paličky a ostatní sa pokúsajú chytiť ohniváčika holými rukami. Tapiséria odhaľuje skutočnosť, ze ak sa niekomu ohniváčika podarilo chytiť, často ho rozmliazdil. Na záverečnom výjave tapisérie vidíme, ako čarodejník, ktorý ohniváčika chytil, preberá odmenu v podobe mesca zlata.
Lov ohniváčikov bol po mnohých stránkach trestuhodnou zábavou. Kazdému čarodejníkovi, ktorý to má v hlave v poriadku, sa zabíjanie týchto mierumilovných vtáčikov zo sportu musí protiviť. Navyse, lov ohniváčikov, ktorý sa zvyčajne usporadúval za denného svetla, umozňoval muklom na vlastné oči vidieť omnoho viac lietajúcich metiel nez pri akejkoľvek inej čarodejníckej aktivite. Vtedajsia Čarodejnícka rada vsak nebola schopná obľubu tohto sportu potlačiť. Ako uvidíme z ďalsieho textu, dokonca sa zdá, ze sama Rada nevidela v lovení ohniváčika nič zlé.
Obrázok B
Cesty lovenia ohniváčikov a metlobalu sa napokon skrízili roku 1269 na stretnutí, ktoré osobne poctil svojou prítomnosťou sám náčelník Čarodejníckej rady Barberus Horenos. Dozvedáme sa o tom z rozprávania očitej svedkyne, madam Modesty Rabnottovej z Kentu, ktorá poslala opis zápasu svojej sestre Prudence do Aberdeenu (tento list je tiez v Múzeu metlobalu). Podľa madam Rabnottovej priniesol Horenos na stretnutie ohniváčika v klietke a sľúbil zhromazdeným hráčom, ze tomu, kto ho počas hry chytí, vyplatí odmenu sto päťdesiat galeónov (v dnesnom prepočte viac ako milión galeónov. Či mal alebo nemal náčelník Horenos v úmysle výhru aj vyplatiť, nie je pre nás dôlezité). Ďalsie udalosti opisuje madam Rabnottová takto:
Vsetci hráči naraz vzlietli do vzduchu, vonkoncom si nevsímali prehadzovačku a vyhýbali sa krvákom. Obidvaja strázcovia nechali bránky bez dozoru a venovali sa naháňaniu. Nesťastný malý ohniváčik poletoval po ihrisku sem tam a hľadal únikovú cestu, lenze čarodejníci z hľadiska ho odpudzovacími kúzlami zahnali vzdy späť. Nuz, Pru, poznás môj názor na lov ohniváčikov a vies, čoho som schopná, keď mi dôjde trpezlivosť. Vybehla som na ihrisko a začala jačať. "Náčelník Horenos, toto predsa nie je sport! Nechajte toho ohniváčika letieť, nech môzeme sledovať usľachtilú hru metlobal, kvôli ktorej sme sa tu stretli!"
Nebudes tomu veriť, Pru, ale ten nafúkanec sa len zarehotal a hodil po mne prázdnu klietku. Ale to som uz bola riadne napajedená, Pru, ver mi. Keď si to zrazu úbohý ohniváčik namieril priamo na mňa, vyslala som privolávacie kúzlo. Ty dobre vies, ze privolávacie kúzlo ovládam naozaj dobre, Pru - a navyse sa mi mierilo ľahsie, lebo som v tej chvíli nesedela na metle. Vtáčik mi priletel rovno do ruky. Zastrčila som si ho za výstrih habitu a utekala som preč, akoby som mala čerta za pätami.
Samozrejme ze ma chytili, ale este predtým som stihla ohniváčika pustiť na slobodu. Náčelník Horenos sa hrozne rozzúril a v jednej chvíli som si myslela, ze skončím ako ropucha alebo niečo este horsie. Jeho poradcovia ho vsak upokojili, takze, som dostala iba pokutu desať galeónov za narusenie hry. Samozrejme, desať galeónov som v zivote nemala, takze teraz prídem o svoj dom.
Čoskoro sa teda objavím a nasťahujem sa k Tebe. Nasťastie mi nevzali môjho hipogryfa. A poviem Ti este jednu vec, Pru, náčelník Horenos by stratil môj hlas, keby som nejaký mala.
Tvoja milujúca sestra
Modesty
Statočný čin madam Rabnottovej síce zachránil zivot jednému ohniváčikovi, vsetkých ich vsak zachrániť nemohol. Nápad náčelníka Horenosa navzdy zmenil podobu metlobalu. Ohniváčiky sa začali vypúsťať pri vsetkých metlobalových zápasoch a jeden hráč z druzstva (takzvaný "lovec") mal výhradne za úlohu chytiť ho. Keď vtáčika zabili, hra sa skončila a druzstvo s úspesným lovcom získalo stopäťdesiat bodov navyse na pamiatku tých sto päťdesiatich galeónov, ktoré sľuboval náčelník Horenos. Úlohou divákov bolo udrzať ohniváčika na ihrisku pomocou odpudzovacích kúziel, ktoré spomínala aj madam Rabnottová.
Do polovice nasledujúceho storočia sa vsak počet ohniváčikov tak drasticky znízil, ze Čarodejnícka rada, ktorej v tom čase predsedala podstatne osvietenejsia Elfrída Claggová, vyhlásila ohniváčika za chránený vtáčí druh a zakázala jeho zabíjanie a pouzívanie pri metlobalových zápasoch. V Somersete zalozili Rezerváciu ohniváčikov Modesty Rabnottovej a začalo sa aj horúčkovité pátranie, čím vtáčika nahradiť, aby sa mohlo v zápasoch pokračovať.
Vynález ohnivej strely sa pripisuje čarodejníkovi Bowmanovi Wrightovi z Godrikovej bane. Kým metlobalové druzstvá hľadali po celej krajine iného vtáka ako náhradu za ohniváčika, Wright, pretoze mal rozsiahle skúsenosti s čarodejníckym spracovaním kovov, si zaumienil vytvoriť loptu, ktorá by svojimi vlastnosťami presne kopírovala letové vlastnosti ohniváčika. O tom, ze sa mu to dokonale podarilo, svedčia viaceré pergamenové zvitky, ktoré sa zachovali po jeho smrti (dnes sú majetkom súkromného zberateľa) ako súpis objednávok prichádzajúcich z celej krajiny. Strieborné krídla ohnivej strely mali rovnako ako krídla ohniváčika otočné kĺby, ktoré jej umozňovali meniť smer s rovnakou bleskovou rýchlosťou a presnosťou ako jej zivý vzor. Dá sa povedať, ze vynálezom ohnivej strely sa skončil proces, ktorý sa začal o tri storočia skôr nad Amphorpoolským močiarom. Zrodil sa pravý metlobal!
PIATA KAPITOLA
Roku 1358 zaznamenal čarodejník Zachariás Mrzút prvý úplný opis hry nazývanej metlobal. Začal tým, ze zdôraznil nutnosť poistiť sa pri metlobalových zápasoch proti muklom: "Vyberajte si na hru miesta v neobývaných vresoviskách ďaleko od muklovských osád a dbajte na to, aby vás nikto nevidel, keď sa vznesiete do vzduchu. V prípade, ze si chcete vybudovať stále ihrisko, pouzite príslusné kúzla na odpudzovanie muklov. Odporúča sa hrať metlobal v noci."
Nie vsetci sa riadili Mrzútovými vynikajúcimi radami, ako o tom svedčí fakt, ze Čarodejnícka rada roku 1362 zakázala konanie akýchkoľvek metlobalových zápasov v okruhu päťdesiatich kilometrov od vsetkých miest. Popularita hry očividne rástla, preto Rada povazovala za nevyhnutné roku 1368 zákon este sprísniť a zakázala hrať metlobal v okruhu sto kilometrov od miest. Roku 1419 Rada schválila pamätný výnos, podľa ktorého by sa metlobal nemal hrať "nikde v blízkosti akéhokoľvek miesta, kde existuje čo len najmensia pravdepodobnosť, ze by sa mohol nablízku vyskytnúť nejaký mukel. V opačnom prípade sa veľmi radi presvedčíme, ako sa vám bude hrať, keď budete prikovaní k stenám väznice."
Ako je známe kazdému skolopovinnému čarodejníkovi, skutočnosť, ze lietame na metlách, patrí k nasim tajomstvám, ktoré sa skrývajú najťazsie. Nijaký muklovský obraz čarodejnice nie je úplný bez metly, a hoci sú tieto kresby veľmi smiesne (také metly, ako zobrazujú muklovia, by sa totiz neudrzali vo vzduchu ani sekundu), pripomínajú nám, ze sme dlhé storočia boli neopatrní a nemalo by nás teda prekvapovať, keď si muklovia metly a čary vo svojich predstavách neoddeliteľne spájajú.
Dostatočné bezpečnostné opatrenia sa vsak podarilo presadiť az po roku 1692. V tom čase bol prijatý Medzinárodný zákon o utajení kúzel, podľa ktorého je kazdé Ministerstvo mágie priamo zodpovedné za dôsledky hrania čarodejníckych sportov na vlastnom území. V Británii dodrziavanie tohto zákona viedlo k ustanoveniu Oddelenia čarodejníckych hier a sportov. Metlobalové druzstvá, ktoré odmietli pristúpiť na ministerské nariadenia, okamzite rozpustili. Najslávnejsím príkladom tohto trestu boli Banchorskí búchači, skótske muzstvo neslávne známe nielen svojimi hroznými metlobalovými výkonmi, ale aj búrlivými večierkami po zápasoch. Po stretnutí, ktoré hrali roku 1814 proti Applebyským sípom, Búchači nechali svoje dorázačky voľne odletieť do noci a navyse sa vydali ukradnúť čiernu hebridskú ovcu, aby z nej urobili svojho tímového maskota. Zástupcovia Ministerstva mágie ich pristihli v okamihu, keď prelietali nad Invernessom, a Banchorskí búchači si uz nikdy nezahrali.
Dnes uz metlobalové druzstvá nehrajú v sídelných mestách, ale cestujú na ihriská, ktoré sú pod dohľadom Oddelenia čarodejníckych hier a sportov a urobili potrebné protimuklovské bezpečnostné opatrenia. Potvrdzuje sa, čo pred sesťsto rokmi správne navrhoval Zachariás Mrzút: najbezpečnejsie je zriaďovať metlobalové ihriská na neobývaných vresoviskách.
SlESTA KAPITOLA
Zachariás Mrzút opisuje metlobalové ihrisko 14. storočia ako
ihrisko oválneho tvaru, stopäťdesiat metrov dlhé a dvadsaťstyri
metrov siroké s malým centrálnym kruhom ( o priemere priblizne sesťdesiat
centimetrov) uprostred. Hovorí aj to, ze rozhodca (alebo metlarbiter, ako sa
táto osoba v tých časoch nazývala) priniesol vsetky styri lopty do
centrálneho kruhu a strnásť hráčov sa rozostavilo okolo neho. Len
čo lopty vypustili (prehadzovačku vyhadzoval sám rozhodca - pozri
ďalej "prehadzovačka" ), hráči sa okamzite vzniesli do vzduchu.
Ako bránky v Mrzútových časoch slúzili veľké kose na stoziaroch,
znázornené na obr. C.
Roku 1620 napísal Quintius Umfraville knihu nazvanú Usľachtilý sport čarodejníkov, ktorá obsahovala aj schematický nákres ihriska 17. storočia (obr. D). Vidíme na ňom, ze pribudli pásma, ktoré poznáme pod názvom bránkovisko (pozri aj nizsie Pravidlá). Kose na vrcholkoch stoziarov boli podstatne mensie ako za Mrzútových čias.
Od roku 1883 sa namiesto strieľania gólov do kosov začali vyuzívať bránkové stoziare, ktoré sa pouzívajú dodnes. Správu o tejto inovácii priniesol aj vtedajsí Denný Prorok (pozri nizsie). Podoba metlobalového ihriska sa od tých čias nezmenila.
Obrázok D
Takýto pokrik sme počuli včera večer z úst hráčov metlobalu v celej krajine po tom, čo vyslo najavo, ze sa Oddelenie čarodejníckych hier a sportov rozhodlo spáliť tradičné kose, ktoré sa po celé storočia pouzívali v metlobale na strieľanie gólov.
"Ziadne kose nepálime, nepreháňajte," vyhlásil podrázdene včera večer zástupca spomínaného oddelenia, ktorého sme poziadali o vyjadrenie. "Ako ste si vsimli, doteraz sa pouzívali kose rôznej veľkosti. Zistili sme, ze nie sme schopní veľkosť kosov zjednotiť tak, aby boli podmienky pre dosiahnutie gólov v celej Británii rovnaké. Iste chápete, ze je to otázka férovej hry. Veď to posúďte aj sami: neďaleko Bartonu existuje jedno druzstvo, ktoré má na stoziaroch ihriska v svojom bránkovisku pripevnené také miniatúrne kosíky, ze by ste nimi nepretlačili ani bobuľku hrozna, kým na stoziaroch súperovho bránkoviska povievajú akési obrovské prútené jaskyne. To jednoducho nejde! Dohodli sme sa na standardnej veľkosti obručí, a tým to hasne. Vsetko je jasné a spravodlivé."
Hneď nato sa zástupca Oddelenia čarodejníckych hier a sportov musel schovať pred spŕskou kosíkov, ktoré po ňom začali hádzať rozzúrení demonstranti zhromazdení v hale. Aj keď z podnecovania výtrzností neskôr obvinili buričov spomedzi skriatkov, niet pochýb, ze fanúsikovia metlobalu v celej Británii dnes večer smútia, lebo zanikla ich milovaná hra v takej podobe, v akej sme ju doteraz poznali.
"Bez kosov to uz nikdy nebude mať ten správny svung," smutne sa sťazoval jeden bruchatý starý čarodejník. "Pamätám sa, ze keď som bol este malý chlapec, zapaľovali sme ich uprostred zápasu, aby sme si uzili trochu zábavy. S nejakými obručami to uz nepôjde. Nebude to ani spolovice taká psina."
Denný Prorok, 12. februára 1883
Prehadzovačka
Ako vieme z denníka Gertie Keddleovej, prehadzovačky sa od samého počiatku vyrábali z koze. Prehadzovačka ako jediná z metlobalových lôpt nebola pôvodne očarovaná: bola to jednoducho zosívaná kozená guľa, často so slučkou (pozri obr. E), pretoze sa musela chytať i hádzať jednou rukou. Niektoré staré prehadzovačky majú úchytné jamky na prsty. Potreba slučky či úchytiek vsak vymizla po roku 1875, keď sa vynasli chytacie kúzla, pomocou ktorých je strelec schopný očarovanú loptu ovládať jednou rukou aj bez podobných pomôcok.
Moderná prehadzovačka má priemer dvadsaťpäť centimetrov a je bez svíkov. Ziarivo červenú farbu dostala prvý raz roku 1711 po stretnutí, ktoré prebiehalo za vytrvalého dazďa, takze vzdy, keď niekto loptu pustil na zem, nedala sa rozoznať od rozbahneného terénu. Triafačov čoraz viac rozčuľovalo, ze ak niekto minul prehadzovačku vo vzduchu, museli sa ustavične strmhlav vrhať dolu a zdvíhať ju zo zeme. Krátko potom, čo zmenila farbu, prisla čarodejnica Daisy Pennifoldová s nápadom očarovať prehadzovačku tak, aby sa v prípade, ze ju niekto z hráčov nechytí alebo pustí, vznásala len pomaly na zem, akoby klesala ku dnu vo vode, takze triafači ju môzu zachytiť este vo vzduchu. "Pennifoldovej prehadzovačka" sa pouzíva dodnes.
Obrázok E
Dorázačky
Ako sme uz videli, prvými dorázačkami (či vtedy este krvákmi), boli lietajúce kamene, ktoré sa do Mrzútových čias zmenili len tak, ze islo o kamene opracované do podoby lôpt. Tieto dorázačky vsak mali jednu veľkú nevýhodu: čarami posilnené palice odrázačov v 15. storočí ich dokázali rozbiť a potom vsetkých hráčov az do skončenia hry prenasledoval lietajúci strk.
Pravdepodobne z tohto dôvodu začali niektoré metlobalové druzstvá začiatkom 16. storočia experimentovať s kovovými dorázačkami. Agatha Chubbová, odborníčka na starozitné čarodejnícke predmety, identifikovala az dvanásť olovených dorázačiek pochádzajúcich z tohto obdobia, ktoré sa nasli v írskych raseliniskách a anglických vresoviskách. "Ide určite o dorázačky a nie o delové gule," píse.
Sú na nich zreteľné nepatrné jamky po paliciach odrázačov, ktoré boli posilnené kúzlami, a očividné sú aj charakteristické znaky svedčiace o tom, ze pochádzajú z dielne niektorého z čarodejníkov (a nie nejakého mukla) - hladká línia tvarov, dokonalá symetria. Definitívnym dôkazom bola skutočnosť, ze len čo som ich vytiahla zo skatule, v ktorej boli ulozené, vsetky začali ihneď poletovať po mojej pracovni a snazili sa ma zraziť na podlahu.
Po istom čase sa zistilo, ze olovo sa na výrobu dorázačiek nehodí pre svoju mäkkosť (kazdá jamka, ktorá na dorázačke zostane, negatívne ovplyvňuje jej schopnosť priameho letu). Dnes sa dorázačky vyrábajú výlučne zo zeleza. V priemere majú dvadsaťpäť centimetrov.
Kúzlo, ktorým sú dorázačky očarované, ich núti prenasledovať vsetkých hráčov bez rozdielu. Ak sú ponechané samy na seba, zaútočia na toho hráča, ktorého majú najblizsie. Úlohou odrázačov je preto odpaľovať dorázačky čo najďalej od vlastného tímu.
Ohnivá strela
Ohnivá strela má veľkosť vlasského orecha, teda rovnakú, akú mal jej predchodca ohniváčik. Je očarovaná tak, aby sa podľa moznosti nedala čo najdlhsie polapiť. Hovorí sa, ze roku 1884 ju na vresovisku Bodmin Moor nemohli chytiť celých sesť mesiacov. Obidva tímy, znechutené biednym výkonom svojich stíhačov, radsej zápas nedohrali a predčasne ho ukončili. Cornwalskí čarodejníci, ktorí tamojsiu oblasť dobre poznajú, tvrdia, ze ohnivá strela z tohto zápasu dodnes poletuje nad vresoviskom, hoci túto povesť sa nepodarilo potvrdiť.
Strázca
Post strázcu určite existuje uz od 13. storočia (pozri 4. kapitola), jeho úloha sa vsak od tých čias zmenila. Strázca podľa Zachariása Mrzúta
by mal byť prvý pri bránkových kosoch, pretoze jeho úlohou je nedovoliť, aby sa prehadzovačka dostala do niektorého z kosov. Strázca by si mal dávať dobrý pozor, aby sa prílis nevzdialil k opačnému koncu ihriska, lebo jeho vlastné kose by tak boli za jeho neprítomnosti ohrozené. Nie je vsak vylúčené, ze by sa dostatočne rýchlemu strázcovi podarilo dať gól a potom sa včas a rýchlo vrátiť k vlastným kosom a zabrániť súperom vyrovnať. To uz musí zodpovedne zváziť kazdý strázca sám.
Z vyssie uvedeného vyplýva, ze za Mrzútových čias plnili strázcovia aj úlohu triafačov, ktorí boli vlastne poverení ďalsími povinnosťami. Mohli sa pohybovať po celom ihrisku a dávať góly.
Keď vsak roku 1620 Quintius Umfraville písal svoju knihu Usľachtilý sport čarodejníkov, bola uz úloha strázcu jednoduchsia. V tom čase uz bolo na ihrisku vymedzené bránkovisko a strázcom sa odporúčalo, aby priestor bránkoviska neopúsťali a chránili svoje bránkové kose. Je vsak povolené, aby strázca z tohto pásma vyletel, ak chce súperov zastrasiť či v zárodku zmariť útočnú akciu.
Odrázači
Povinnosti odrázačov sa v priebehu storočí prakticky nezmenili a je pravdepodobné, ze post odrázača jestvuje odvtedy, čo do hry nasadili dorázačky. Základnou úlohou odrázačov je chrániť členov vlastného druzstva pred dorázačkami, a to pomocou palíc (v dávnych časoch kyjakov, ako sme zistili z listu Goodwina Kneena v 3. kapitole). Odrázači nikdy nestrieľali góly a nikde nejestvuje ani zmienka o tom, ze by nejako manipulovali s prehadzovačkou.
Odrázači musia mať veľkú fyzickú silu, aby si poradili s odvracaním dorázačiek. To je tiez dôvod, prečo sú na tomto poste častejsie čarodejníci ako čarodejnice. Okrem toho je dôlezité, aby mali mimoriadny zmysel pre rovnováhu, pretoze občas metlu pustia obidvoma rukami, aby dorázačku odpálili obojručným úderom.
Triafači
Triafač je v metlobale najstarsím hráčskym postom, pretoze celá hra sa na svojom počiatku zakladala práve na strieľaní gólov. Triafači si navzájom prihrávajú prehadzovačkou a získavajú pre svoje druzstvo desať bodov vzdy, keď sa im podarí prehodiť ju cez bránkové obruče.
K jedinej podstatnej zmene v hre triafačov doslo roku 1884, čize rok po tom, ako sa kose nahradili obručami. Vtedy sa zaviedlo pravidlo, ktoré stanovovalo, ze do bránkoviska môze vletieť jedine hráč, ktorý nesie prehadzovačku. Pokiaľ do bránkoviska vletí viac triafačov naraz, gól sa neuznáva. Cieľom tohto pravidla bolo odstrániť takzvané "napadnutia strázcu" (pozri ďalej Fauly), čize manéver, pri ktorom do bránkoviska vleteli dvaja triafači a odtlačili strázcu nabok, takze tretí triafač mal voľnú cestu k brankárovej obručí. Reakcia na toto nové pravidlo sa objavila aj v súdobom Dennom Prorokovi:
Tak znela včera večer prekvapená reakcia priaznivcov metlobalu po celej Británii hneď po tom, čo Oddelenie čarodejníckych hier a sportov vyhlásilo zavedenie trestného strieľania za takzvané "napadnutie strázcu".
"Prípady napadnutia strázcu sa prílis rozsírili," konstatoval včera večer zástupca spomínaného odboru, ktorý pôsobil zničeným dojmom. "Predpokladáme, ze toto nové pravidlo odstráni ťazké prípady zranenia strázcov, ktorých sme boli az prílis často svedkami. Odteraz sa bude pokúsať prekonať strázcu vzdy len jeden triafač, namiesto toho, aby ho napadli hneď traja naraz. Bude to čestnejsie a spravodlivejsie."
Hneď nato sa zástupca Oddelenia čarodejníckych hier a sportov musel schovať, pretoze rozzúrený dav ho začal bombardovať prehadzovačkami. Na miesto prisli aj čarodejníci zo Zboru pre presadzovanie čarodejníckych zákonov a dav, ktorý hrozil, ze napadne aj samotného ministra mágie, nekompromisne rozohnali.
Jeden pehavý sesťročný chlapec odchádzal z haly uplakaný.
"Napádanie strázcu som mal zo vsetkého najradsej," prezradil Dennému Prorokovi a triasol sa od vzlykov. "Veľmi radi sa s ockom pozeráme, ako tých strázcov vzdy prevalcujú. Takto uz na metlobal chodiť nechcem."
Denný Prorok, 22. júna 1884
Stíhač
Stíhači sú tradične najľahsí a najrýchlejsí letci v druzstve. Navyse potrebujú dobrý zrak a zároveň schopnosť jednou a neraz aj obidvoma rukami sa pustiť metly. Vzhľadom na ich obrovský význam pre celkový výsledok zápasu - chytením ohnivej strely sa veľmi často dá v poslednej chvíli odvrátiť prehra a zvíťaziť - sú stíhači najčastejsím terčom faulov zo strany súperovho druzstva. Napriek tomu, ze s postom stíhača sa spája významná osobná prestíz, práve títo hráči vzdy utŕzia najváznejsie zranenia. "Zneskodnite stíhačov!" - tak znie prvá zásada v Odrázačovej biblii Brutusa Scrimgeoura.
Pravidlá, ktoré tu uvádzame, pripravilo Oddelenie čarodejníckych hier a sportov po svojom zalození roku 1750:
Hoci výska, do ktorej smie hráč v priebehu zápasu vzlietnuť, nie je obmedzená, nesmie pritom prekročiť čiary vymedzujúce obvod ihriska. V prípade, ze niekto z hráčov vyletí do autu, musí jeho tím odovzdať prehadzovačku súperovmu druzstvu.
Kapitán druzstva si môze pomocou dohovoreného signálu vyziadať od rozhodcu "oddychový čas". Iba počas neho sa môzu hráči dotknúť nohami zeme. Oddychový čas je mozné predĺziť az na dve hodiny v prípade, ze zápas uz prebieha viac ako dvanásť hodín. Ak sa po týchto dvoch hodinách druzstvo nevráti na ihrisko, je diskvalifikované.
Rozhodca môze proti niektorému z druzstiev nariadiť trestné strieľanie. Triafač, ktorý strieľa, letí z centrálneho kruhu k bránkovisku. Vsetci ostatní hráči s výnimkou súperovho strázcu sú počas trestného strieľania povinní zostať na boku ihriska.
Prehadzovačku mozno inému hráčovi vytrhnúť z rúk akýmkoľvek spôsobom, za ziadnych okolností vsak nie je dovolené, aby hráč chytal súpera za akúkoľvek časť tela.
V prípade zranenia nemozno zraneného hráča nahradiť iným. Druzstvo musí pokračovať v hre bez neho.
Hráči si môzu vziať so sebou na ihrisko prútiky (právo nosiť pri sebe prútik za vsetkých okolností vyhlásila Medzinárodná konfederácia čarodejníkov roku 1692, teda v čase najväčsieho prenasledovania zo strany muklov, keď sa čarodejníci chystali prejsť do ilegality), v nijakom prípade ich vsak nesmú pouziť proti členom súperovho druzstva, proti ich metlám, proti rozhodcovi či ktorejkoľvek lopte ani proti divákom.
Metlobalový zápas sa končí az vtedy, keď niektorí zo súperov chytí ohnivú strelu alebo vtedy, keď sa na tom dohodnú kapitáni obidvoch druzstiev.
Fauly
Pravidlá sa samozrejme vyhlasujú preto, aby sa porusovali. V archívoch Oddelenia čarodejníckych hier a sportov mozno nájsť niekoľko stoviek záznamov o metlobalových fauloch a je vseobecne známe, ze počas finálového stretnutia celkom prvých metlobalových majstrovstiev sveta, ktoré sa konali roku 1473, sa hráči dopustili vsetkých. Kompletný zoznam týchto faulov nikdy nebol zverejnený. Pracovníci Oddelenia zastávajú názor, ze čarodejníkov a čarodejnice by prečítanie takéhoto zoznamu mohlo "priviesť na rôzne nevhodné myslienky".
Sám som mal to sťastie, ze v čase, keď som si pripravoval podklady pre túto knihu, získal som aj prístup k dokumentom, ktoré sa týkali spomínaných faulov, a môzem potvrdiť, ze ich zverejnenie by rozhodne neprinieslo nič dobré. Navyse, deväťdesiat percent uvedených faulov dnes za predpokladu, ze sa dodrzí zákaz pouzívania prútikov proti členom súperiaceho druzstva (ten bol vyhlásený roku 1538), vôbec neprichádza do úvahy. A dovolím si tvrdiť, ze z tých zostávajúcich desiatich percent by väčsina neprisla na um ani tomu najbezohľadnejsiemu hráčovi: ako príklad uveďme "podpálenie súperovej metly", "napadnutie súperovej metly kyjakom" alebo "napadnutie súpera sekerou". Tým vsak nechcem povedať, ze dnesní hráči metlobalu pravidlá nikdy neporusujú. V nasledujúcej tabuľke opisujem desať bezne sa vyskytujúcich nečistých zákrokov. V prvom stĺpci sa uvádza správny metlobalový termín pre kazdý z faulov.
|
Názov |
Týka sa |
Opis |
|
Deformovanie prehadzovačky |
iba triafačov |
Nedovolené úpravy prehadzovačky, napríklad jej prepichnutie, aby lietala pomalsie alebo kľukato |
|
Drzanie |
vsetkých hráčov |
Chytenie súperovej metly za účelom jeho spomalenia či znemoznenia letu |
|
Zosúvanie prehadzovačky |
iba triafačov |
Drzanie ruky na prehadzovačke vo chvíli, keď prechádza bránkovou obručou (prehadzovačku musí hráč prehodiť) |
|
Napadnutie strázcu |
iba triafačov |
Keď do bránkoviska vlietne viac nez jeden triafač |
|
Nedovolené bránenie |
vsetkých hráčov |
Zachytenie rúčky vlastnej metly o metlu súpera s cieľom odkloniť ho zo smeru letu |
|
Vseobecné ohrozenie |
iba odrázačov |
Odpálenie dorázačky smerom k divákom, po ktorom sa musí hra prerusiť, kým usporiadatelia pomáhajú napadnutým. Niekedy tento faul pouzívajú bezočiví hráči, ktorí takto znemoznia súperovým triafačom skórovať |
|
Prerázanie |
vsetkých hráčov |
Let so zámerom zraziť sa s protivníkom |
|
Pytliactvo |
vsetkých okrem stíhača |
Ak sa ohnivej strely dotkne iný hráč ako stíhač, alebo ak ju chytí |
|
Stuchanie |
vsetkých hráčov |
Prílis agresívne pouzívanie lakťov v kontakte so súperom |
|
Vyrázanie |
iba strázcu |
Prestrčenie ktorejkoľvek časti tela bránkovou obručou a odpálenie prehadzovačky. Strázca má obruč chrániť spredu a nie zozadu |
Rozhodca
Rozhodovanie metlobalových stretnutí bolo kedysi úlohou, ktorú zvládli len tí najodváznejsí čarodejníci a čarodejnice. Zachariás Mrzút spomína na prípad rozhodcu Cypriána Youlda z Norfolku, ktorý roku 1357 prisiel o zivot pri priateľskom stretnutí medzi miestnymi čarodejníkmi. Autora smrtiacej kliatby nikdy nechytili, ale predpokladá sa, ze to bol niekto z divákov. Hoci odvtedy neboli zaznamenané ziadne smrteľné úrazy či zabitia rozhodcov, v priebehu storočí doslo k niekoľkým prípadom začarovania ich metiel. Najnebezpečnejsia je premena rozhodcovej metly v teleportačnú strelu nazývanú aj prenásadlo, v dôsledku čoho rozhodca uprostred zápasu zmizne a objaví sa napríklad o niekoľko mesiacov neskôr na Sahare. Oddelenie čarodejníckych hier a sportov vydalo prísne instrukcie, ktoré sa týkajú bezpečnostných opatrení chrániacich metly hráčov aj rozhodcov, takze podobné incidenty sa dnes vyskytujú len výnimočne.
Skutočne spičkový metlobalový rozhodca musí vedieť omnoho viac, nez len dokonale lietať. Musí sledovať často svojvoľné správanie strnástich hráčov naraz, takze najbeznejsím problémom, na ktorý sa rozhodcovia najčastejsie sťazujú, sú kŕče v namáhanom krku. Pri profesionálnych zápasoch pomáhajú hlavnému rozhodcovi este aj čiaroví rozhodcovia, ktorí dohliadajú na to, aby sa nijaký hráč a ani lopta nedostali za povolený okraj ihriska.
V Británii vyberá metlobalových rozhodcov Oddelenie čarodejníckych hier a sportov. Kandidáti musia absolvovať prísne letové skúsky, písomný test z pravidiel metlobalu a v mnohých náročných previerkach musia navyse preukázať, ze sa ani pod tlakom váznych provokácií neuchýlia k ziadnym zaklínadlám a kliatbam voči previnilcom.
SIEDMA KAPITOLA
Pretoze je nutné, aby metlobalové zápasy zostali pred muklami utajené, muselo Oddelenie čarodejníckych hier a sportov obmedziť počet stretnutí, ktoré sa kazdoročne môzu konať. Kým amatérske stretnutia sa povoľujú len za predpokladu, ze budú dodrzané vsetky nariadenia, počet profesionálnych metlobalových druzstiev je obmedzený uz od roku 1674, keď vznikla metlobalová liga. V tomto roku trinásť britských a írskych metlobalových druzstiev vyhlásili za oficiálne ligové tímy a ostatné druzstvá boli oficiálne rozpustené. Týchto trinásť muzstiev dodnes kazdoročne bojuje o ligový pohár.
Tento severoanglický tím vznikol roku 1612. Ich habity sú svetlomodré, ozdobené ziarivým strieborným sípom. Priaznivci Sípov sa isto zhodnú na tom, ze najslávnejsím okamihom v ich dejinách bol rok 1932, keď zvíťazili nad vtedajsím majstrom Európy, druzstvom Sofijských supov v zápase, ktorý trval sestnásť dní, pričom takmer celý čas husto prsalo a bola hmla. Tradíciu fanúsikov klubu - vystreľovanie sípov z prútikov vzdy, keď ich druzstvo skórovalo - Oddelenie čarodejníckych hier a sportov zakázalo roku 1894 po tom, čo jedna z týchto striel prebodla nos rozhodcu Nugenta Pottsa. Uz tradičnou sa stala vzájomná nenávisť medzi fanúsikmi Sípov a Osbournských ôs (pozri nizsie).
Najoslavovanejsie metlobalové druzstvo Severného Írska, ktoré do dnesného dňa získalo celkom dvadsaťsedem titulov majstra metlobalovej ligy a je druhým najúspesnejsím druzstvom histórie. Hráči nosia čierne habity s bordovo-červeným netopierom na hrudi. Ich slávny maskot kaloň Barny je dobre známy z reklamy na ďatelinové pivo. (Barny by si dal ďatelinové pivo - najlepsia netopieria pochúťka.)
Hráči waleských Katapultov, ktorých klub vznikol roku 1402, nosia habity so svetlozelenými a sarlátovými zvislými pruhmi. Úctyhodná je história tohto klubu, ktorý získal osemnásť titulov majstra ligy a slávny triumf vo finále majstrovstiev Európy roku 1956, v ktorom porazil nórske druzstvo Karasjokských drakov. Po tragickej smrti ich najslávnejsieho hráča Postracha Daia Llewellyna, ktorého na dovolenke v Mykénach zozrala chiméra, bol pre vsetkých čarodejníkov a čarodejnice vo Walese vyhlásený deň národného smútku. Pamätná medaila Postracha Daia sa v súčasnosti udeľuje po skončení kazdej sezóny tomu ligovému hráčovi, ktorý sa počas niektorého stretnutia vyznamenal ako bezkonkurenčný a fantasticky bláznivý hazardér.
Sokoli nosia habity v kombinácii tmavosivej a bielej s emblémom sokolej hlavy na prsiach. Sú známi svojou tvrdou a nekompromisnou hrou: túto ich reputáciu upevnili aj svetoznámi odrázači Kevin a Karl Broadmoorovci, ktorí za klub hrali v rokoch 1958-1969 a ktorých výstrelky viedli k tomu, ze im Oddelenie čarodejníckych hier a sportov celkovo strnásťkrát pozastavilo aktívnu činnosť. Klubové heslo: "Zvíťazíme! Ak nás čaká prehra, bude kazdá rozbitá hlava dobrá."
Holyheadské harpye sú veľmi starým waleským tímom (zalozený roku 1203) a medzi metlobalovými klubmi vynikajú tým, ze do svojich sluzieb od počiatku prijímajú výhradne len čarodejnice. Habity Harpyí sú tmavozelené so zlatým pazúrom na prsiach. Zápas, v ktorom Harpye roku 1953 porazili Heidelberských hromotĺkov, sa vseobecne povazuje za jedno z najkvalitnejsích metlobalových stretnutí, aké sa kedy odohrali. Súboj trval celkovo sedem dní a skončila ho stíhačka Harpyí Glynnis Griffithsová, keď veľkolepým spôsobom chytila ohnivú strelu. Kapitán Hromotĺkov Rudolf Brand sa preslávil zasa tým, ze po skončení zápasu zosadol zo svojej metly a poziadal o ruku kapitánku súperiek Gwendolyn Morganovú, ktorá mu úderom svojho Ometla 5 spôsobila otras mozgu.
Tento írsky klub vznikol roku 1291 a získal si celosvetovú popularitu vďaka temperamentnému povzbudzovaniu skriatkov leprechaunov, ktorí sú jeho maskotmi, a vďaka virtuóznym harfistickým výkonom svojich fanúsikov. Kane nosia smaragdovozelené habity s dvoma zltými zrkadlovo obrátenými K na hrudi. Darren O'Harre, strázca Kaní z rokov 1947-1960 bol trikrát kapitánom írskeho národného muzstva a pripisuje sa mu autorstvo manévru "útočná formácia Jastrabia hlava" (pozri 10. kapitola).
Mnohí ľudia sa nazdávajú, ze slávne dni Kanónov sú uz minulosťou, ich oddaní fanúsikovia vsak veria, ze znovuzrodenie je nablízku. Kanóny dvadsaťjedenkrát vyhrali ligu, naposledy to vsak bolo roku 1892 a v celom uplynulom storočí podávali len veľmi nevýrazné výkony. Kudleyovské kanóny nosia ziarivo oranzové habity s emblémom letiacej delovej gule a dvoma čiernymi klubovými iniciálkami. Klubové heslo roku 1972 zmenili zo "Zvíťazíme" na "Drzme si vsetci palce a dúfajme, ze to dobre dopadne."
Straky sú najúspesnejsím tímom histórie britskej a írskej ligy. Vyhrali ju doposiaľ tridsaťdvakrát. Ako dvojnásobní majstri Európy majú Straky priaznivcov na celom svete. Z mnohých vynikajúcich hráčov spomeňme stíhačku Eunice Murrayovú (zomrela roku 1942), ktorá kedysi pripravila petíciu za "rýchlejsiu ohnivú strelu, pretoze túto je skrátka veľmi jednoduché chytiť", a Hamisha MacFarlana (kapitán v rokoch 1957-1968), ktorý svoju úspesnú metlobalovú kariéru zavŕsil rovnako vynikajúcim pôsobením vo funkcii riaditeľa Oddelenia čarodejníckych hier a sportov. Straky nosia čierno-biele habity s jednou strakou na prsiach a jednou na chrbte.
Tím Magochester United bol zalozený roku 1163 a je najstarsím ligovým muzstvom. Môze sa pochváliť dvadsiatimi dvoma titulmi ligy majstrov a dvoma víťazstvami na majstrovstvách Európy. Ich tímovú hymnu "Hej, chlapci, odpáľte tie dorázačky a hoďte sem prehadzovačku" prednedávnom nahrala spievajúca čarodejnícka Celestína Warbecková v rámci kampane za získanie finančných prostriedkov na Nemocnicu sv. Munga na liečbu čarovných chorôb a zranení. Hráči magochesterského tímu nosia tmavomodré habity s klubovým emblémom - dvoma skrízenými zlatými papyrusmi.
Toto druzstvo pochádza z ostrova Skye, kde vzniklo roku 1292. "Pýchy", ako im hovoria ich fanúsikovia, nosia tmavočervené habity so zlatou hviezdou na hrudi. Ich najslávnejsia triafačka Catriona McCormacková priviedla ako kapitánka svoj tím v sesťdesiatych rokoch dvakrát k víťazstvu v lige a tridsaťsesťkrát reprezentovala Skótsko. Jej dcéra Meaghan je v súčasnosti strázkyňou druzstva. (Jej syn Kirley je sólovým gitaristom populárnej čarodejníckej skupiny Sudičky).
Tornáda nosia azúrovomodré habity s dvoma tmavomodrými T na prsiach a na chrbte. Klub vznikol roku 1520 a obdobím najväčsích úspechov bol pre nich začiatok 20. storočia, keď sa pod vedením kapitána a stíhača Rodericka Plumptona stali päťkrát po sebe majstrom ligy, čo je dodnes neprekonaný britský a írsky rekord. Roderick Plumpton dvadsaťdvakrát reprezentoval ako stíhač Anglicko a je drziteľom britského rekordu za najrýchlejsie chytenie ohnivej strely pri hre (tri a pol sekundy v stretnutí proti Caerphill-ským katapultom roku 1921).
Tento klub zo skótsko-anglického pohraničia zalozilo roku 1422 sedem potomkov čarodejníckeho mäsiara Waltera Parkina. Styria bratia a tri sestry vytvorili nepochybne veľmi silný tím, ktorý zriedkakedy prehral, a to vraj i preto, ze súperov akosi vyvádzal z miery pohľad na Waltera, ktorý stával za postrannou čiarou s prútikom v jednej a so sekáčikom na mäso v druhej ruke. V priebehu nasledujúcich storočí vo wigtownskom druzstve pôsobili mnohí ďalsí pokračovatelia Parkinovho rodu a jeho hráči na pamiatku svojho pôvodu nosia krvavočervené habity so strieborným sekáčikom na mäso na hrudi.
Osbournské osy nosia vodorovne pruhované čierno-zlté habity s emblémom ôs na prsiach. Klub, ktorý bol zalozený roku 1312, získal celkom osemnásť titulov majstra ligy a dvakrát sa prebojoval do semifinále majstrovstiev Európy. Za svoje meno údajne vďačia nepeknému incidentu, ku ktorému doslo niekedy v polovici 17. storočia pri stretnutí s Applebyskými sípmi, keď si jeden z odrázačov, ktorý prelietal okolo stromu rastúceho na okraji ihriska, vsimol medzi vervami osie hniezdo a odpálil ho smerom k stíhačovi Sípov. Toho tak vázne postípali osy, ze musel odstúpiť z hry. Osbournské osy zápas vyhrali a osu prijali za svoj sťastný emblém. Fanúsikovia ôs pri trestnom strieľaní proti svojmu tímu hlasno bzučia, aby rozptýlili protivníka.
ÔSMA KAPITOLA
V 14. storočí uz metlobal zapustil pevné korene v Írsku, ako dokazuje Zachariás Mrzút pri opise istého zápasu roku 1358: "Druzstvo čarodejníkov z Corku dostavilo sa zápas v Lancashire uskutočniť a nasrdilo domorodé obyvateľstvo tým, ze domácim zverencom porázku ustedrilo. Íri dokázali s prehadzovačkou také veci robiť, aké v Lancashire doposiaľ nikto ráčiť nevidel, a v strachu o svoj biedny zivot museli z dediny utekať, zatiaľ čo dav celkom rozhnevaný vytiahol svoje prútiky a do prenasledovania sa pustil."
Z rôznych prameňov sa dozvedáme, ze začiatkom 15. storočia sa uz hra rozsírila aj do ďalsích európskych oblastí. O tom, ze jednou z prvých krajín, v ktorých sa metlobal uchytil, bolo Nórsko (zaviedol ho tam asi Olaf, bratanec Goodwina Kneena), vieme vďaka versom, ktoré niekedy tesne po roku 1400 zlozil básnik Ingolfr Jambik:
Rozkos z hry tej berie mi dych,
strela predo mnou a vietor vo vlasoch,
blizsie k nej zenie ma davu hlas,
vtom dorázačka letí a ja k zemi zas.
Priblizne v rovnakom čase napísal francúzsky čarodejník Malecrit vo svojej divadelnej hre Hélas, Je me suis Transfiguré Les Pieds ("Ach, boze, premenil som si vlastné nohy") tieto riadky:
GRENOUILLE: Dnes s tebou nemôzem na trh, Crapaude.
CRAPAUDE: Ale, Grenouille, ja tu kravu sám neunesiem.
GRENOUILLE: Vies predsa, Crapaude, ze mám dnes dopoludnia hrať ako chytač. Kto zastaví prehadzovačku, ak nie ja?
V roku 1473 sa konali prvé majstrovstvá sveta v metlobale, aj keď sa na nich zúčastnili len európske národy. Neprítomnosť druzstiev zo vzdialenejsích krajín mozno pripísať čiastočne tomu, ze sovy, ktoré im mali priniesť pozvanie, cestou skolabovali, ale čiastočne aj neochote pozvaných podstúpiť takú ďalekú a namáhavú cestu, ale aj ich lenivosti, vďaka ktorej zostali radsej doma.
Finálové stretnutie medzi Transylvániou a Flámskom sa zapísalo do dejín ako najzúrivejsí zápas vsetkých čias a mnohé fauly, ktoré sa na ihrisku odohrali, odvtedy ľudské oko nevidelo - platí to napríklad pre premenu stíhača na tchora, pokus o sťatie strázcu obojručným mečom a vypustenie krvilačných upírov nosatých spod habitu transylvánskeho kapitána.
Majstrovstvá sveta sa od tých čias konajú pravidelne kazdé styri roky, aj keď mimoeurópske tímy sa na tomto turnaji začali zúčastňovať az v 17. storočí. Roku 1652 sa konali prvé majstrovstvá Európy, ktoré sa od tých čias konajú kazdé tri roky.
Z mnohých vynikajúcich európskych tímov sú pravdepodobne najznámejsí Sofijskí supi. Ako sedemnásobní majstri Európy patria nepochybne k tým svetovým tímom, ktorých hra je z diváckeho pohľadu najatraktívnejsia: sú to priekopníci ďalekonosných striel (vypálených z priestoru ďaleko pred bránkoviskom) a vzdy sú ochotní dať novým hráčom priestor a prílezitosť presadiť sa a získať si dobré meno.
Vo Francúzsku sú pravidelnými ligovými majstrami Quiberonskí prehadzovači, preslávení práve tak svojím veľkolepým herným stýlom, ako aj krikľavo ruzovými habitmi. V Nemecku nájdeme Heidelberských hromotĺkov, druzstvo, o ktorom kedysi írsky kapitán Darren O'Harra vyhlásil, ze je "zúrivejsie ako drak a dvakrát také bystré". Luxembursko, kde sa metlobal odjakziva tesí veľkej obľube, dalo svetu Bigonvillských bombardérov, ktorí sa preslávili útočnou hrou, vďaka ktorej patria vzdy k druzstvám s najväčsím počtom strelených gólov. Portugalský tím Bragskí bitkári sa nedávno vďaka svojmu revolučnému systému značkovania odrázačov prepracoval medzi absolútnu metlobalovú spičku a poľskí Sopotskí skriatkovia majú medzi sebou pravdepodobne najvynaliezavejsieho stíhača sveta Jozefa Vronského.
Na Nový Zéland sa metlobal dostal uz v priebehu 17. storočia. Pravdepodobne ho priviezla výprava európskych botanikov, ktorí sa ta vybrali skúmať miestne čarodejné huby a byliny. Dozvedáme sa, ze po dlhom a úmornom celodennom zbere vzoriek sa títo čarodejníci a čarodejnice rozptyľovali tým, ze hrali metlobal pred prekvapenými očami miestnej čarodejníckej komunity. Novozélandské Ministerstvo mágie muselo nepochybne vynaloziť veľké mnozstvo peňazí i úsilia na to, aby zabránilo muklom zmocniť sa maorských umeleckých artefaktov z tohto obdobia: sú na nich totiz jasne znázornení bieli čarodejníci hrajúci metlobal (tieto drevorezby a maľby sú dnes vystavené na Ministerstve mágie vo Wellingtone).
Podľa dostupných zdrojov sa metlobal v Austrálii rozsíril niekedy v priebehu 18. storočia. Austráliu môzeme povazovať za krajinu s ideálnymi podmienkami na metlobal, lebo má obrovské plochy neobývaného územia vo vnútri busa, kde sa dajú budovať metlobalové ihriská.
Tímy z krajín protinozcov od začiatku privádzali európskych divákov do vytrzenia svojou rýchlosťou a obratnosťou. K najlepsím patria Moutohorskí papagáji z Nového Zélandu, ktorí sa preslávili červenými, zltými a modrými habitmi a maskotom fénixom Iskrou. V austrálskej lige takmer celé storočie stoja na čele popredné tímy Thunderlarrských hromovládcov a Woollongonských bojovníkov. Ich vzájomná rivalita je medzi austrálskou čarodejníckou komunitou taká povestná, ze normálnou reakciou na nejaké vyťahovanie či nepravdepodobné tvrdenie je odpoveď: "Iste, a ja sa dobrovoľne prihlásim ako rozhodca na najblizsí zápas Hromovládcov a Bojovníkov."
S lietajúcou metlou sa africký kontinent pravdepodobne zoznámil vďaka európskym čarodejníkom a čarodejniciam, ktorí tam hľadali informácie o alchýmii a astronómii, čo sú oblasti, v ktorých sa africkí kúzelníci odjakziva veľmi dobre vyznali. Napriek tomu, ze sa v Afrike zatiaľ metlobal nerozsíril tak masovo ako v Európe, je na tomto kontinente čoraz populárnejsí.
Krajinou, kde si v poslednom čase metlobal získava stále viac vásnivých priaznivcov, je najmä Uganda. Jej najvýznamnejsím tímom sú Patonskí pávi, ktorí roku 1986 na prekvapenie celého metlobalového sveta hrali nerozhodne s Montroskými strakami. Na nedávnych metlobalových majstrovstvách sveta reprezentovalo Ugandu sesť hráčov z tímu Pávov, čo je najvyssí počet hráčov jedného druzstva zastúpených v národnom tíme. K ďalsím pozoruhodným africkým klubom patria Čambskí čarodejníci z Toga, majstri spätnej prihrávky, Gimbskí obrobijci z Etiópie, dvojnásobní víťazi Afrického pohára, a Sumbawangské lúče z Tanzánie, ktorí sú medzi divákmi celého sveta nesmierne populárni svojimi synchronizovanými kľučkami.
Na severoamerický kontinent sa metlobal dostal začiatkom 17. storočia, korene tam vsak zapúsťal veľmi pomaly, čo je dôsledok dosť silných protičarodejníckych nálad, ktoré tam nanesťastie v tom istom čase prenikli z Európy. Obrovská opatrnosť, s ktorou museli postupovať čarodejnícki osadníci v nádeji, ze v Novom svete nájdu spoločnosť s mensími predsudkami, spočiatku bránila rýchlejsiemu rozsirovaniu metlobalu.
Neskôr sa v Kanade zrodili tri metlobalové druzstvá, ktoré patria k absolútnej svetovej spičke: Moosejawské meteory, Haileyburské kladivá a Stonewallské blesky. Meteorom hrozilo v sedemdesiatych rokoch 20. storočia rozpustenie, pretoze mali zlozvyk oslavovať víťazstvo pozápasovými preletmi nad susednými mestami a dedinami, pri ktorých metly zanechávali na oblohe rozziarené iskry. Tím vsak dnes tento tradičný rituál obmedzil na prelety nad ihriskom a stretnutia Meteorov sa vďaka tomu stali veľkou atrakciou pre čarodejníckych turistov.
Spojené státy nedali svetu toľko prvotriednych metlobalových druzstiev ako iné krajiny preto, ze tu metlobal musí súperiť s pôvodnou americkou hrou na metle treskobal. Vynálezcom treskobalu, ktorý je akousi obdobou metlobalu, bol v 18. storočí čarodejník Abrahám Peasegood, ktorý si so sebou zo starej vlasti priviezol do Ameriky prehadzovačku a chcel tu zostaviť metlobalové druzstvo. Podľa toho, čo sa hovorí, dostala sa Peasgoodova prehadzovačka v kufri neúmyselne do kontaktu so spičkou jeho prútika, takze keď ju čarodejník konečne vytiahol a začal si ju len tak pohadzovať, vybuchla mu priamo do tváre. Peasegood, ktorý bol zrejme obdarený obrovským zmyslom pre humor, si hneď zaobstaral sadu kozených lôpt a pokúsal sa tento efekt zopakovať. Na metlobal celkom zabudol, keď spolu s priateľmi rozpracovával hru, ktorej ústredným prvkom sa stali výbusné vlastnosti nového typu lopty nazvanej trieskač.
Pri treskobale nastupuje na kazdej strane jedenásť hráčov. Členovia druzstva si navzájom prihrávajú trieskač čize prispôsobenú prehadzovačku a pokúsajú sa dostať loptu do "hniezda" na konci ihriska skôr, nez exploduje. Hráč, ktorému trieskač vybuchne v rukách, musí opustiť ihrisko. Keď sa trieskač dostane do bezpečia "hniezda" (čo je vlastne malý kotlík s roztokom, ktorý mu nedovolí explodovať), muzstvo hráča, ktorý skóroval, dostane jeden bod a hra pokračuje s novým trieskačom.
V Európe slávi treskobal určité úspechy ako záujmový sport niekoľkých nadsencov, absolútna väčsina čarodejníkov vsak zostáva verná metlobalu.
Napriek nespornej príťazlivosti konkurenčného treskobalu aj v Spojených státoch stále stúpa popularita metlobalu. Na medzinárodnú úroveň sa v ostatnom čase vypracovali dve druzstvá: Sweetwaterské hviezdy z Texasu, ktoré roku 1993 celkom zaslúzene porazili v päťdňovom zápase Quiberonské prehadzovačky a Fitchburské pinky z Massachusetts, ktoré uz sedemkrát vyhrali americkú ligu. Ich chytač Maximus Brankovitch III. bol kapitánom amerického výberu na posledných dvoch majstrovstvách sveta.
Metlobal sa hrá na celom území Juznej Ameriky, hoci aj tu sa musí vyrovnávať s konkurenciou treskobalu. Argentína a Brazília sa v priebehu minulého storočia dostali az do stvrťfinále majstrovstiev sveta. Metlobalovo najzdatnejsou krajinou Juznej Ameriky je vsak určite Peru, ktorému odborníci predpovedajú, ze sa v najblizsích desiatich rokoch stane prvým latinskoamerickým majstrom sveta. Prvé zoznámenie sa peruánskej čarodejníckej komunity s metlobalom sprostredkovali európski čarodejníci, ktorých vyslala Medzinárodná konfederácia, aby zistili počet zmijozubých drakov (miestneho peruánskeho druhu). Pre tamojsie spoločenstvo sa metlobal stal skutočnou drogou a najslávnejsí klub, ktorým sú Tarapotskí toreádori, nedávno usporiadal turné po Európe, ktoré sa stretlo s veľmi priaznivou odozvou.
Na Východe si metlobal nikdy nezískal veľkú obľubu aj vzhľadom na to, ze dodnes je tu najobľúbenejsím dopravným prostriedkom koberec a lietajúca metla je stále skôr raritou. Ministerstvá mágie v takých krajinách, ako India, Pakistan, Bangladés, Irán či Mongolsko, kde prekvitá obchod s lietajúcimi kobercami, sa na metlobal pozerajú s istou dávkou nedôvery napriek tomu, ze medzi radovými čarodejníkmi a čarodejnicami sa občas nejakí priaznivci nájdu.
Výnimkou z tohto vseobecného pravidla je Japonsko, kde obľuba metlobalu v priebehu 20. storočia ustavične stúpa. Najúspesnejsiemu japonskému druzstvu nazývanému Tojohasi Tengu len o vlások uniklo víťazstvo nad litovskými Gorodockými gorgónami roku 1994. Japonský zvyk obradne podpáliť vlastné metly v prípade prehry vsak metlobalová komisia Medzinárodnej konfederácie čarodejníkov odsudzuje ako plytvanie dobrým drevom.
DEVIATA KAPITOLA
Az do začiatku 19. storočia sa metlobal hral na bezných metlách rozličnej kvality. V porovnaní so svojimi stredovekými predchodkyňami vsak predstavovali obrovský krok vpred. Vankúsové kúzlo, ktoré roku 1820 vynasiel Elliot Smethwyck, výrazne prispelo k tomu, ze nové metly boli oveľa pohodlnejsie ako predoslé (pozri obr. F). Metly v 19. storočí vsak nedosahovali dostatočnú rýchlosť a vo vyssích polohách boli neraz ťazko ovládateľné. Väčsinu metiel ručne vyrábali remeselníci, a aj keď z hľadiska dizajnu a umeleckého spracovania ide neraz o obdivuhodné kusy, ich výkonnosť sa zriedkakedy vyrovnala ich elegantnému vzhľadu.
Názorným príkladom je Dubena 79, metla pomenovaná podľa toho, ze jej prvý kus uzrel svetlo sveta roku 1879. Dubena, ktorej konstruktérom bol holandský výrobca metiel Eliás Grimstone, je elegantná metla s veľmi silnou dubovou rúčkou. Jej hlavnou prednosťou je vytrvalosť a odolnosť voči prudkým nárazom vetrov. Dnes je Dubena vysoko ceneným zberateľským artiklom, pokusy o jej vyuzitie pri metlobale vsak nikdy neboli veľmi úspesné. Pri obrátkach vo vysokej rýchlosti je ťazkopádna a nikdy nezískala obľubu hráčov, ktorí dávajú prednosť pohyblivosti pred bezpečnosťou, hoci zostane navzdy zapísaná v histórii ako metla, ktorú vyuzila roku 1935 Jocunda Sykesová pri prvom úspesnom prelete cez Atlantický oceán. (Dovtedy dávali čarodejníci prednosť plavbe loďou a metlám na také veľké vzdialenosti nedôverovali. Nespoľahlivosť premiestňovania stúpa geometrickým radom spolu so zväčsujúcou sa vzdialenosťou, takze pouzívať na medzikontinentálne premiestňovanie ju môzu iba spičkovo vytrénovaní čarodejníci.)
Prvý Mesačný lúč, ktorý roku 1901 vyrobila Gladys Boothbyová, predstavoval v konstrukcii metiel obrovský skok vpred a skutočne dlhé roky boli tieto stíhle metly s jaseňovou rúčkou pre potreby metlobalu veľmi ziadané. Hlavnou prednosťou Mesačného lúča oproti iným metlám bola jeho schopnosť dosahovať väčsie výsky a zároveň si zachovať v týchto polohách dokonalú ovládateľnosť. Gladys Boothbyová nestačila Mesačné lúče vyrábať v mnozstve, ktoré hráči metlobalu potrebovali: tí preto uvítali výrobu nového modelu, ktorým bol Strieborný síp. Tento skutočný predchodca pretekárskej metly dosahoval omnoho vyssie rýchlosti ako Mesačný lúč alebo Dubena (s vetrom v chrbte to mohlo byť az stotridsať kilometrov za hodinu), rovnako ako tieto metly vsak bol výsledkom práce jediného čarodejníka Leonarda Jewkesa a dopyt mnohonásobne prevysoval ponuku.
Obrázok F
K revolučnému zlomu doslo roku 1926, keď bratia Bob, Bill a Barnaby Ollertonovci zalozili firmu Ometlo Company. Ich prvý model Ometlo l sa vyrábal v mnozstvách, aké svet doposiaľ nevidel. Na trhu sa prezentoval ako pretekárska metla speciálne konstruovaná na sportové účely. Ometlo, ktoré dokázalo zatáčať ako ziadna metla pred ním, okamzite slávilo triumfálne úspechy, takze v priebehu jedného roka lietali na ometlách vsetky metlobalové druzstvá v krajine.
Bratia Ollertonovci si vsak výhradný monopol na trhu metlobalových metiel neudrzali dlho. Roku 1929 vznikla druhá firma vyrábajúca sportové metly: zalozili ju Randolph Keitch a Basil Horton, obidvaja hráči Falmouthských jastrabov. Prvou metlou spoločnosti Comet Company bola Kométa 140, ktorá získala svoje meno vďaka tomu, ze to bol 140. model, ktorý Keitch a Horton testovali pred jeho uvedením na trh. Vďaka patentovanému Horton-Keitchovmu brzdiacemu kúzlu sa znízilo nebezpečenstvo, ze hráči metlobalu preletia cez bránku či vyletia do autu. Kométa sa vďaka tomu stala obľúbenou metlou mnohých britských a írskych tímov.
Zatiaľ čo sa konkurencia medzi ometlami a kométami zostrovala, o čom svedčí aj skutočnosť, ze v rokoch 1934 a 1937 uviedli firmy na trh vylepsené modely Ometlo 2 a 3 a roku 1938 Kométu 180, po celej Európe sa začali objavovať ďalsí výrobcovia metiel.
Ohniváka uviedli na trh roku 1940. Jeho výrobcom bola firma Ellerby and Spudmore zo Schwarzwaldu. Bola to vysoko odolná metla, ale nikdy nedosiahla spičkové rýchlosti ometiel alebo komét. Roku 1952 prisla firma Ellerby and Spudmore na trh s novým modelom nazvaným Smädná čiara. Tá je síce rýchlejsia ako ohnivák, má vsak sklon pri stúpaní strácať výkon a profesionálne metlobalové tímy túto metlu nikdy nepouzívali.
Roku 1955 predstavila firma Universal Ltd. svoju Svistiacu hviezdu, čo bol do dnesných dní najlacnejsí model pretekárskej metly. Po počiatočnom úspechu, keď si získala obrovskú obľubu, sa vsak ukázalo, ze Svistiaca hviezda stráca po dlhsom pouzívaní rýchlosť a výsku. Firma Universal Ltd. roku 1978 zanikla.
Roku 1967 svet pretekárskych metiel prekvapila nová spoločnosť Nimbus Company. Niečo také, ako bol Nimbus 1000, svet dovtedy nevidel. Nimbus dosahoval rýchlosť az stoosemdesiat kilometrov za hodinu a bol schopný otočiť sa na mieste vo vzduchu o 360 stupňov. Navyse spájal v sebe spoľahlivosť Dubeny 79 a ľahkú ovládateľnosť najlepsích ometiel. Ihneď sa stal obľúbenou metlou profesionálnych metlobalových tímov celej Európy a nasledujúce modely (1001, 1500 a 1700) pomohli firme Nimbus Company získať vedúce postavenie medzi výrobcami.
Prútik 90 sa začal vyrábať roku 1990 a mal podľa svojich výrobcov Flyta a Barkera nahradiť nimbus v úlohe najpredávanejsej metly. Napriek tomu, ze mal dokonalú povrchovú úpravu a mnozstvo nových prvkov, ako napríklad zabudovanú varovnú písťalku a sa-močesaciu kefu, sa Prútik 90 ukázal ako nespoľahlivý pri vysokých rýchlostiach, keď nedokáze udrzať smer. Získal si nesťastnú povesť metly, na ktorej lietajú čarodejníci, ktorí majú viac galeónov ako rozumu.
DESIATA KAPITOLA
Hra nazývaná metlobal aj naďalej vzrusuje a fascinuje mnohých priaznivcov na celom svete. Kazdý, kto si dnes kúpi vstupenku na metlobalový zápas, má prakticky zaručené, ze bude svedkom detailne prepracovaného súboja nesmierne skúsených a obratných letcov (pravda, ak niektoré druzstvo nechytí ohnivú strelu uz v prvých piatich minútach zápasu: v tom prípade si vsetci pripadáme tak trochu podvedení). Nič to nepotvrdzuje lepsie nez zlozité manévre, ktoré v dejinách hry vymysleli čarodejníci a čarodejnice s cieľom pozdvihnúť seba aj celý metlobal k najvyssím métam. Niektoré z nich uvádzame nizsie.
Obidvaja odrázači odpália dorázačku súčasne, čím jej dodajú mimoriadne veľkú rýchlosť a jej útok je oveľa nebezpečnejsí.
Obranný manéver strázcu: strázca drzí metlu vo vodorovnej polohe jednou rukou a jednou nohou zachytenou okolo rúčky. Obidve ruky aj nohy má vsak natiahnuté ( pozri obr. G). O tento manéver bez metly by sa vsak nikto nemal pokúsať.
Triafač, ktorý má práve prehadzovačku, vyletí hore, čím medzi triafačmi súpera vyvolá dojem, ze sa snazí uniknúť a skórovať, lenze vtom prihrá spoluhráčovi, ktorý čaká dole, aby ju chytil. Tento manéver nesie meno podľa ruského stíhača Porskovova.
Obrázok G
Aby sa hráč vyhol dorázačke, visí na metle dolu hlavou a rukami aj nohami pevne zviera rúčku.
Obranná taktika strázcu, ktorá sa pouzíva zvyčajne v prípade trestného strieľania, keď strázca veľkou rýchlosťou opisuje slučky okolo vsetkých troch bránkových obručí a snazí sa zablokovať prehadzovačku.
Tento manéver nesie meno po pôvodných členoch druzstva Wightownských tulákov, ktorí s týmto herným variantom prisli ako prví. Dvaja triafači zovrú súperovho triafača z obidvoch strán do kliestí a tretí letí priamo proti nemu.
Stíhačov manéver: zdanlivo nenápadná a náhodná zmena smeru, pri ktorej stíhač polapí ohnivú strelu do rukáva. Pomenovaný je po Roderickovi Plumptonovi, hráčovi Tutshillských tornád, ktorý ho pouzil pri slávnom stretnutí roku 1921, keď chytil ohnivú strelu v rekordnom čase. Hoci niektorí kritici tvrdia, ze islo o náhodu, Plumpton do smrti trval na tom, ze presne to chcel.
Manéver, pri ktorom hráč udrie dorázačku spätným rozmachom palice, takze namiesto pred seba posle ju za seba. Presné nasmerovanie je veľmi náročné, manéver sa vsak výborne osvedčil v prípadoch, keď chceme zmiasť protihráčov.
Tento obranný zásah, ktorý prvýkrát pouzili na majstrovstvách sveta roku 1473, spočíva v predstieranom údere namierenom na nos protihráča. Ak úder nedopadne, nejde o porusenie pravidiel: praktické pouzitie je vsak ťazké, ak obidvaja súperi letia na rýchlych metlách.
Triafači sa zoradia do sípovitého útvaru a spoločne letia k bránkovým stoziarom. Tento manéver súpera často zastrasí a predstavuje nesmierne účinný spôsob, ako vytlačiť jeho hráčov z vlastnej polovice.
Stíhač sa rúti priamo na zem a predstiera, ze hlboko pod sebou vidí ohnivú strelu. Na poslednú chvíľu vsak svoj pád zastaví a zmení smer. Účelom je donútiť súperovho stíhača, aby sa vyrútil za ním a havaroval. Finta dostala meno podľa poľského stíhača Jozefa Vronského.
Tento herný variant, ktorý doviedli k dokonalosti Woollongonskí bojovníci, spočíva v rýchlom krizovaní sem a tam, ktoré má zmiasť súperových triafačov.
Triafač prihrá prehadzovačku cez plece svojmu spoluhráčovi. Presné nasmerovanie je ťazké.
Niet pochybností o tom, ze metlobal sa od čias, keď Gertie Keddleová prvý raz pozorovala "bujakov" nad Amphorpoolským močiarom, zmenil na nepoznanie. Keby zila dnes, mozno by sa aj ona dala uniesť poéziou i údernosťou metlobalu. Nech táto hra este dlho prekvitá, aby sa budúce generácie čarodejníkov a čarodejníc mohli tesiť z najlepsieho zo vsetkých sportov!
|
